V myšlienkach sa neustále vraciam do kedysi tibetského, dnes indického Ladaku. Najmä pre pocit slobody, keď som nemusela neustále kontrolovať, či niekto čaká na moju odpoveď. Pripojiť sa k internetu tam bolo takmer nemožné.
Mesačná krajina okolo Lamajuru (zdroj: Noel Rojo)Vystupujem z lietadla vo výške 3 500 metrov nad morom a organizmus je vyčerpaný takmer okamžite. Aj dýchanie v úplnom pokoji sa v tej chvíli zdá ako výkon podobný zabehnutiu maratónu. Som v Himalájach, v Lehu, hlavnom meste regiónu Ladak.
Ubytujem sa v domácnosti, kde pani domáca ponúka dobrú cenu za veľmi nízku kvalitu. Dokonca bez internetu! Neprekáža mi to, nájdem ho v meste, myslím si naivne. Turistov je tu počas leta viac, ako by si človek želal.
“Z fázy nervozity spôsobenej tým, že sa nemôžem pripojiť, som sa cez fázu neistoty z toho, že nie som potrebná, dostala do fázy akejsi slobody mysle, ktorá si môže oddýchnuť
„
Ťažká aklimatizácia
Snažím sa pripojiť k sieti v jednej z kaviarní, ktoré sľubujú funkčný internet. Krútiace sa koliesko na obrazovke sa občas aj premení na logo webovej stránky. Vtedy zajasám, ale moja radosť pominie s ďalším kliknutím.
Obzerám sa okolo seba a vidím zhruba tri desiatky zúfalcov, čo sa tiež snažia pripojiť cez sieť k svetu kdesi ďaleko od Himalájí. Podarí sa mi aspoň poslať jednoduchú správu domov, že sme šťastne docestovali.
Na druhý deň sa opakuje to isté. Okrem toho, že zápasím s výškou a časovým posunom, borím sa aj s internetom. Presviedčam čašníčku, že niečo je v neporiadku s ich routerom. Sľúbi, že sa na to pozrie, ale na tvári jej vidím, ako si pomyslela: „Veď si v Himalájach, moja milá.“
