Cesta do Nkaatu na juhu Kene je dlhá. Odkiaľkoľvek. Z Kadžada, najväčšieho mesta oblasti, trvá mnoho hodín. Koľko presne, závisí od počasia. Do dediny vedie iba prašná cesta s neskutočnými výmoľmi. Okolo je vyprahnutý buš. V období dažďov síce ozelenie, ale prach na ceste zmiešaný s vodou vytvorí lepkavé blato.
Masajská žena (zdroj: Jana Čavojská)Turisti nemajú veľmi prečo cestovať do Nkaatu. Je to síce masajská dedina, ale nevyzerá ako na záberoch z pekných farebných dokumentárnych filmov, kde Masajovia v kockovaných prikrývkach skáču veselo do výšky s rovnými nohami.
Masajovia z Nkaatu sa držia pri zemi. Elektrinu má len ten, kto má generátor. Voda v dedine nie je. Jediný zdroj vody je rieka vzdialená deväť kilometrov. Vodu z nej vláčia na oslíkoch alebo bicykloch.
Napriek tomu sa práve odtiaľto medzi ostatných Masajov šíri niečo ako revolúcia. Nkaatu je totiž prvá masajská dedina, ktorej nevelí starosta, ale starostka. „Teraz ma už muži poslúchajú a dokonca ma aj volia,“ hovorí Eunice Mbuková.
Nebola to však jednoduchá cesta. Prvý rok v úrade jej muži odmietali pri stretnutí podať ruku. Vychádzali z miestnosti, keď začala hovoriť. Veď predsa Masajovi nebude rozkazovať žena.
Prvá starostka
Predtým ako sa stala starostkou, učila deti v miestnej škole. Získala si dôveru rodičov svojich žiakov. Žien, ale aj niektorých mužov. Pretože realita života v Nkaatu je niekedy smutná. Časy obrovských stád kráv, bojovníkov, farebných obradov a slávnych činov sa skončili.
Ľudia stále pasú kravy. Kmeňové tradície sú však na ústupe a akoby ich nemalo čo nahradiť. Tak si našli iné rozptýlenie – alkohol. Mnoho mužov takto rezignovalo.
Paradoxne, ženy sa dokázali novým časom prispôsobiť oveľa lepšie. Starali sa o deti, domácnosť, sadili zeleninu v záhradke. Obskakovali svojich opitých manželov. Až kým toho nemali dosť a nezvolili si starostku.
