Autorka je šéfredaktorkou Slovak Spectator
Keď sa ľudí, ktorí vedú centrá podnikových služieb, spýtate či by potrebovali, aby bol slovenský pracovný trh otvorenejší pre pracovníkov zo zahraničia, dostanete rôzne odpovede. Niektorí zdôrazňujú, že pre nich nie je zamestnávanie cudzincov prioritou a kým dokážu nájsť to, čo potrebujú, medzi Slovákmi, akákoľvek debata o cudzincoch je len okrajová.
Iní však hovoria, že zamestnávanie cudzincov pre nich nie je len jeden zo spôsobov ako vyplniť medzery v dostupnej pracovnej sile na Slovensku. Hovoria o tom, že vo svojich firmách potrebujú vytvoriť a udržať medzinárodné prostredie, v ktorom je rôznorodosť jednou zo základných hodnôt.
Rozum namiesto svalov Čítajte Napriek tomu, že názory na túto otázku sa rôznia, manažéri sa zhodujú na tom, že ak si Slovensko chce udržať konkurencieschopnosť, vláda musí zabezpečiť, aby zahraničné firmy nemuseli stáť pred mnohými neprekonateľnými prekážkami vždy, keď sa pokúsia zamestnať pracovníka spoza hraníc. Príkladom hovoriacim za všetko je, že slovenské úrady majú podľa zákona šesť mesiacov na rozhodnutie o pracovnom povolení.
Taká lehota je problém pre firmy, ktoré potrebujú zamestnať ľudí tak, aby mohli začať robiť na bežiacich projektoch v priebehu pár týždňov. Úrad hraničnej a cudzineckej polície, bežne známy ako cudzinecká polícia, sľubuje zmeny, ale tie väčšinou prichádzajú len ako reakcia na tlak zvonku a nie ako proaktívna politika štátu. Nehovoriac o tom, že prichádzajú často až príliš pomaly - tak ako sťahovanie bratislavského oddelenia do nových priestorov, ktoré by spĺňali aspoň základné štandardy toho, ako by štátny úrad v krajine EÚ v roku 2018 mal vyzerať.
Bratislavská “cudzina” sa síce nedávno presťahovala, ale s niekoľkoročným oneskorením a jej nové sídlo je vo Vajnoroch, ďaleko od centra Bratislavy a na mieste, ktoré aj väčšina rodených Bratislavčanov nájde len s ťažkosťami. Príbeh bratislavského oddelenia cudzineckej polície je tak vlastne dokonalou metaforou postoja nášho štátu k prisťahovalcom. Slovenskými médiami v minulosti opakovane prebehli správy o dlhých radoch a cudzincoch čakajúcich pred starou budovou cudzineckej polície v Petržalke celé noci.
“Manažéri sa zhodujú na tom, že ak si Slovensko chce udržať konkurencieschopnosť, vláda musí zabezpečiť, aby zahraničné firmy nemuseli stáť pred mnohými neprekonateľnými prekážkami vždy, keď sa pokúsia zamestnať pracovníka spoza hraníc.
„
S podobnými problémami sa doteraz stretávalo len bratislavské oddelenie, ale správy napríklad z Dunajskej Stredy naznačujú, že presúvanie okresov na iné úrady problém len oddialilo, ale nevyriešilo. Keď sa začalo viac cudzincov sťahovať do oblastí, ktoré spadajú pod Dunajskú Stredu, tunajšie maličké oddelenie to pocítilo okamžite. Podobná situácia sa bude s veľkou pravdepodobnosťou opakovať aj v Nitre a postupne aj v ďalších mestách.
Ale jednoduchšie zamestnávanie cudzincov nie je len o veľkých zmenách zákonov alebo území spadajúcich pod jednotlivé oddelenia. Často zavážia aj tie malé, každodenné veci, a práve tie v očiach ľudí rozhodujú, či je Slovensko krajinou, kde sa budú cítiť vítaní: keď sa policajt alebo policajtka za prepážkou usmeje (alebo aspoň nemračí), keď sa “stránkam” ospravedlní za chyby v procese, alebo keď sa iniciatívne ubezpečí, že človek, ktorého “papiere” vybavuje, rozumie všetkému, čo hovorí.
Aj na cudzineckej polícii tak môže platiť policajné heslo “pomáhať a chrániť”, čo dokazujú dobré skúsenosti tých šťastnejších prisťahovalcov. Polícia tu nie je len na to, aby chránila Slovensko pred možnými hrozbami zvonku, ale aj na to, aby pomáhala tým, ktorí sem prichádzajú v dobrej viere, aby svojím dielom prispeli na našom pracovnom trhu. Zostáva uź len, aby tomu svoju imigrančnú politiku prispôsobil aj štát.
