Natália sa vydávala mladá, študovala ešte na vysokej škole. Myslela si, že dni jej budú ubiehať rýchlo a roky potečú ako voda. Na svojho manžela čakala štyri týždne, kým sa vrátil z turnusu. Vzťah na diaľku mladej žene nevyhovoval.
„Rozmýšľali sme, čo bude ďalej, ako to vlastne bude s naším vzťahom. Nakoniec sme prišli k rozhodnutiu, že to skúsime spoločne. Štúdium som prerušila. V máji 2016, keď som mala všetky potrebné doklady a vodičský preukaz vybavené, vydali sme sa na náš prvý spoločný turnus,“ opisuje svoje rozhodnutie 23-ročná Natália Šoltés, ktorá jazdí na kamióne firmy STD Donivo.
(zdroj: Archív Natálie Šoltés)Pred rozhodnutím získať vodičské oprávnenie si to najprv vyskúšala s manželom na cestách ako nestranná pozorovateľka a rozmýšľala, či to takto bude fungovať. Bolo to jedno z najnáročnejších rozhodnutí v jej živote.
„Išla som prakticky do neznáma. Moji najbližší to vnímali dosť skepticky. Väčšinou mi neverili, že to myslím vážne a či sa mi vôbec podarí vodičák urobiť. Snažili sa ma od toho odhovoriť a hľadali dôvody, prečo sa to neoplatí.“
Bola v tom sama. Okrem manžela, jeho mamy a jej starej mamy v tom Natáliu nikto nepodporoval. „Nakoniec prišiel deň, keď som úspešne absolvovala skúšky v autoškole, vtedy pomaličky začali meniť názor. Na druhej strane sa im ani nečudujem, veď máloktorého rodiča by potešilo rozhodnutie dvadsaťročnej dcéry jazdiť na kamióne po Európe s priateľom,“ konštatuje.
Zvedavé pohľady
Všetko raz robíme po prvýkrát. Na svoju prvú jazdu asi Natália nikdy nezabudne. „Od autoškoly a trápenia sa s manuálom v starom Ivecu som konečne sadla do nového, trošku väčšieho kamiónu s automatickou prevodovkou. Komplikácie začali ešte pred jazdou, keďže sme čakali, že dostaneme Scaniu, no ušiel sa nám DAF. Nemali sme s ním žiadne skúsenosti. Aj napriek tomu som sa rozhodla, že začnem ja,“ spomína si N. Šoltés.
Trasu z Košíc smerom na Žilinu dobre poznala a nepovažovala ju za náročnú. „Mali sme štartovať skoro ráno, no kým sme naložili tovar a nachystali sa, vyšlo slnko. Toho som sa obávala najviac, keďže ma vtedy zvykli znervózňovať zvedavé pohľady šoférov. Viezli sme železo z košickej železiarne niekam do Nemecka. Presne si to už nepamätám. Ale na ten moment, keď som vyšla so súpravou z areálu firmy, nikdy nezabudnem.“
