BRATISLAVA. „Z pružného prútia upletieme kôš. Taký kôš sa ľuďom hodí na maliny, na jahody. Všetko, čo dnes nájdeš, do koša si vlož. Do koša si vlož. V zime, v lete koše pletie. Kto má taký dar? Načo hádať, veď to viete, majster košikár!“
Týmito slovami sa začínala zvučka známej československej rozprávky Polepetko, pochádzajúca z roku 1978.
Pesničku si spievame po ceste do Hlohovca za košikárom Petrom Špáčilom. Je jedným z mála majstrov, ktorí sa remeslu v súčasnosti ešte venujú profesionálne. Teda, živia sa ním.
Košík, z ktorého si kupujete pečivo
Svoj prvý kôš na huby, ktorý reálne potom aj predal, uplietol Spáčil ako desaťročný. „Otec cez prázdniny povedal, poď, naučím ťa,“ opisuje prvú skúsenosť.
Remeslo majú v rodine. Okrem otca plietla aj manželka, mama a starý otec. Práve ten ešte v 30. až 40. rokoch minulého storočia viedol veľmi úspešnú firmu, v ktorej pracovalo až 88 ľudí. Vyrábali rôzny tovar – kreslá, stoličky, skrinky, detské kočíky či stojany na kvety. Plietli aj koše pre výrobcu topánok, firmu Baťa.
