Slovenská sochárka Zorka Lednárová sa dokázala presadiť vo svete, kde kraľujú muži. Ani vážne ochorenie jej nezabránilo tvoriť, naopak. Prežila klinickú smrť a po nej vytvorila pozoruhodné diela, ktoré by mali prísť aj na Slovensko.
Niektorí ľudia sa dlho hľadajú, iní potrebujú pomocnú ruku, ale ona vedela už v deviatich rokoch, že chce byť umelkyňa. Rodená Bratislavčanka išla na Strednú školu umeleckého priemyslu, potom ešte na Vysokú školu výtvarných umení, ale jej to nestačilo.
Fakt, že je žena sochárka, ktorá musí zvládať ťažkú manuálnu prácu, ako je tesanie sochy z kameňa, nevedeli mnohí uniesť bez začudovania. Navyše vždy bola útle žieňa. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave skončila bakalárske štúdium, ale nevidela zmysel ďalej pokračovať. Aspoň na Slovensku nie.
„Necítila som sa ako sochárka rovnocenná. V ročníku som bola jediná medzi mužmi. I keď som mala so všetkými dobré vzťahy, cítila som rozdiel. Raz ma nevzali na sympózium a ja som sa im ,pomstila‘."
Išla za správcom do Horského parku, dohodla sa s nám, že jej dá niekoľko stromov a urobila štyri a pol metra vysokú trojnožnú stoličku. "Keď sa človek pod ňu postavil a pozrel sa hore, pozeral sa do neba cez vagínu,“ opisuje Z. Lednárová jedno zo svojich prvých šokujúcich diel.
