Levon Šaldžjan a Michal Miškech sa poznajú odmlada a sú kamaráti. Po rokoch skúseností „v inom svete“ sa vrátili do Košíc a dnes spolu podnikajú – vo firme Lavaš. Meno dostala podľa produktu. Tak sa volá arménsky chlieb.
Chlieb patrí k základným potravinám, ľudstvo ho pozná už niekoľko tisícročí a ctí si ho, napríklad aj v modlitbách: chlieb náš každodenný daj nám dnes. Každá kultúra, každá oblasť na zemeguli má ten svoj najobľúbenejší, najlepší. Líšia sa nielen tvarom, napríklad ako bochník, kocka, obdĺžnik či placka, ale aj zložením.
Chlieb ako základ na ďalšie dobroty – recepty už dodávajúfoodblogeri. (zdroj: Archív Lavaš.)V súčasnosti máme na našom trhu možnosť ochutnať alebo aj uprednostniť maďarský, ruský, fínsky či arabský chlieb. Do zbierky chýbal azda len ten arménsky – lavaš. Je to vraj najstarší chlieb na svete, keďže územie bolo osídlené už od paleolitu a v deviatom storočí pred naším letopočtom tam existovala ríša Urartu.
Do sveta s receptom
Arméni boli ťažko skúšaný národ, ktorý zažil genocídu, mnoho vojen a bojov o územie. Preto opúšťali vlasť po stáročia. Azda niet krajiny na svete, kde by ste nestretli Arména a takisto lavaš – arménsky chlieb. Do sveta si so sebou totiž každý vezme okrem pár vecí aj kultúru, zvyky a najmä spôsob stravovania.
Lavaš je v Arménsku základom kuchyne. Piekol sa vo vyhĺbených hlinených peciach, na ktorých dne plápolal oheň. Na steny pece ženy prudko prilepili tenkú placku chleba, po chvíli ju vzali a odložili na kopu.
Chlieb sa vraj piekol vždy na jeseň a potom sa uchovával v suchom a chladnom prostredí. Pred konzumáciou sa pokropil vodou. Dnes sa touto tradičnou metódou pečie iba v niektorých oblastiach a stáva sa skôr atrakciou pre turistov.
Z bankára pekár
Levon Šaldžjan opustil spolu s rodičmi rodnú krajinu v hlbokej hospodárskej kríze a pred ďalším možným vojnovým konfliktom (spor o Náhorný Karbach). Bolo to v roku 1993 a mali namierené do Nemecka, kde jeho stará mama Lilya Manasyanová mala dohodnuté zamestnanie.
Robia sa z neho aj rolky s plnkou. (zdroj: Archív Lavaš.)Keď však vlak zastavil v Košiciach, rozhodli sa navštíviť známych, ktorí v tomto meste bývali. Stará mama, akupunkturistka, pomohla známej uzdraviť sa a tá ju prehovorila, aby zostali na Slovensku. L. Manasyanová dnes vedie v Bratislave kliniku špecializujúcu sa na akupunktúru.
Mama Levona sa tejto liečebnej metóde venuje v Košiciach a on jej v ambulancii vypomáha. Aj L. Šaldžjana to najprv ťahalo k medicíne, ale odradilo ho šesťročné štúdium, a tak sa orientoval na ekonomiku. Tak ako každý študent, aj on popri škole brigádoval, niekedy v pekárňach, no viac v bankách.
