Keď Američanka Frances Mayesová, dnes už 79-ročná dáma, pred vyše pätnástimi rokmi predala práva na sfilmovanie svojej autobiograficky ladenej knihy Pod toskánskym slnkom, asi netušila, čo spôsobí.
K zvlneným kopcom s lánmi viniča a olivovníkov, sem- -tam prerušenými fattoriami, čarovnými dedinkami a bývalými usadlosťami florentských šľachticov, sa zrazu vydali davy turistov túžiacich po romantických zážitkoch.
Ak cestoviny, tak len ručne vyrobené. (zdroj: Z. Zimmermannová)Podobných, aké vo filme zažila čerstvo rozvedená Američanka, ktorá si v Cortone spontánne kúpila polorozpadnutú usadlosť a počas jej renovácie spoznala strasti aj slasti „la dolce vita“. Toskánsko si aj napriek rastu návštevnosti dokázalo zachovať autenticitu bez kompromisov a pomalý, pôžitkársky charakter. Stačí len vedieť, kam vyraziť.
V šľachtických usadlostiach
Odbočka zopár kilometrov za rušnou Florenciou nás uisťuje, že ideme správne. Naokolo sa vlnia kopce bohatých viníc, olivovníky dostávajú elegantný vázovitý „zostrih“. Výhľady z okna začínajú pripomínať bukolickú idylku.
Keď prach, ktorý sme za sebou zanechali na úzkej príjazdovej ceste, opäť klesne na zem, zbadáme cieľ cesty – majestátne panské sídlo z čias renesancie, ku ktorému bol zub času zhovievavý a príroda láskavá.
Obklopujú ho altánky a lavičky s výhľadmi na pýchu regiónu Chianti, z črepníkov vykúkajú zrelé citróny a magnólie a trávnikom sa šíri vôňa rozmarínu. Hravý pes nás raz-dva dovedie k usmiatej Beatrice, mladšej zo sestier Baccettiových, ktoré sa o svoje „agroturismo“ starajú už vyše tri desaťročia.
Zdenka Záhumenská pozná tipy na najlepšie toskánske zážitky. (zdroj: Z. Zimmermannová)„Táto usadlosť pochádza zo 14. storočia a pôvodne patrila florentskej šľachtickej rodine Corsini. Išlo o bohatý statok s vlastným dobytkom a výrobňou známeho dezertného toskánskeho vína vinsanto. Okolo roku 1950 ju však postihli ťažké časy, produkcia klesala, ľudia sa sťahovali za prácou do mesta a statok chátral,“ rozpráva Beatrice, ktorá so sestrou v roku 1981 majetok odkúpila a počas troch rokov ho spolu citlivo zrekonštruovali.
Dnes sa ubytovanie pýši srdečnou domáckou atmosférou aj kuchyňou s vlastným vínom a panenským olivovým olejom z okolitých viníc a hájov. Komu sa nechce kráčať, prebehnúť sa po nich môže aj na koni – ako skutočná šľachta.
Toskánsko je priam posiate podobnými stredovekými usadlosťami zvanými borgos. „Sú to viacgeneračné panstvá, často aj s viacerými poľnohospodárskymi budovami. Mnohé mali funkciu strážiť územie, preto pripomínajú drobné dedinky uprostred samoty. Veľa z nich sa dnes využíva na agroturizmus.“
Olivové háje a vinič tvoria typický vidiecky výhľad v Toskánsku. (zdroj: Z. Zimmermannová)„Môže za to aj film Pod toskánskym slnkom, ktorý túto oblasť vykreslil ako raj, a nasledujúci turistický boom. Ľudia sa vždy prispôsobujú tomu, čo je žiadané, aj preto domáci premenili mnohé usadlosti na autentické ubytovania. Dnes ich je v Toskánsku vyše štyritisíc,“ vysvetľuje Slovenka Zdenka Záhumenská, ktorú pred siedmimi rokmi tiež zlákal taliansky šarm, a tak vymenila panelák v Komárne za usadlosť na okraji drobnej dedinky Mercatale Val di Pesa.
Tu ju ráno zobúdza štebot vtákov a po krátkej prechádzke pomedzi olivovníky aj voňavé kapučíno v dedinskej kaviarničke, kde sa nikto na nič nehrá. „Kúsok za našou usadlosťou dokonca býva šľachtičná – majiteľka legendárnej talianskej značky Fernet Branca. Bežne si sem tiež zbehne na espreso, najradšej v teplákoch. Miestni sú veľmi otvorení, ľahko sa tu nadväzujú priateľstvá. Zakrátko som sa tu cítila ako doma – to je pre cudzinca v novej krajine vždy vzácny pocit,“ hovorí Zdenka.
Ako uniknúť davom
V neveľkom regióne je jednoduché v piatok brázdiť ulice renesančnej Florencie, v sobotu si urobiť ikonickú fotografiu so šikmou vežou v Pise, v nedeľu ráno nakúpiť na najväčších trhoch so starožitnosťami v starobylom Arezze a večer zakončiť v elegantnej Lucce. Aj pobrežie leží, čo by človek kameňom dohodil.
Florencia je krásna, ale často preplnená davmi turistov. (zdroj: Z. Zimmermannová)Tieto čarovné miesta však, najmä v letných mesiacoch, pripomínajú Disneyland, kde sa čakanie v rade na každú atrakciu predlžuje z minút na hodiny a cestou úzkymi uličkami sa človek pretláča slimačím tempom a mantrou „neublížim blížnemu svojmu“ na perách.
A hoci sa, najmä pri talianskom štýle šoférovania, z Florencie takmer všade dostanete aj za hodinku, netreba sa ponáhľať. Toskánsky vidiek je ako víno, ktorým je preslávený – je stvorený na vychutnávanie, nie na instantné uhasenie smädu.
Miest, ktoré stoja za gurmánsku, fotografickú či prechádzkovú zastávku, je tu neúrekom a tlačenica na nich nehrozí. „Práve na vidieku ešte vždy prežíva pravé Toskánsko s nádychom dávno minulých časov. Toskánsko, ktoré núti spomaliť a premýšľať o našom zbytočne stresujúcom a rýchlom životnom tempe. Toskánsko, ktoré je jednoduché a srdečné ako miestni ľudia, ktorí vás na miestach, ktoré nevyzerajú vhodne na prechádzku, zastavia a spýtajú sa, či nepotrebujete pomoc s odvozom alebo nasmerovaním.“
