Často nemajú žiadne vzdelanie, ale na trhu sú najlepšími obchodníkmi. Okrem podnikateľského ducha to v úzkych uličkách dýcha ostrými vôňami a koreninami.
Ocitnúť sa v spleti preplnených uličiek s rôznorodými čačkami a dobrotami je podobné, ako sa prechádzať po móle a vnímať žiaru reflektorov.
S tým rozdielom, že dlhou vyvýšenou plošinou je kamenná dlažba starého mesta, mediny a osvetľovacími zariadeniami sú zas lačné pohľady tuniských obchodníkov.
Hádam žiaden z návštevníkov nezostane nepovšimnutý, zvlášť pokiaľ ide o dámy. Ak miestni muži nestoja pred svojimi stánkami, vysedávajú v malých kaviarničkách a na terasách.
Národným športom Tunisanov je totiž piť čaj alebo kávu, až potom preferujú futbal.
Korenie nemôže na trhu chýbať. (zdroj: L. Lukušová)Najväčšia koncentrácia párov očí je na najrozľahlejšom trhovisku v hlavnom meste Tunis. V uličke Chechia rozvoniava mätový čaj. Aby ho človek ochutnal, nemusí sedieť pri stole.
Starí páni chodia s „horčičákmi“ a presladeným horúcim nápojom krížom- krážom a ponúkajú ho na každom rohu. Povedať si, aký sladký by ste ho chceli mať, nie je možné. Všetci musia prijať rovnaké množstvo kalórií.
Väčšinou ho zdobia lístkom čerstvej mäty. Niekedy navrch pridajú i píniové oriešky. Mimochodom, chechia je v severoafrickej krajine názov pre mužskú pokrývku hlavy. Na tomto mieste majú tradiční výrobcovia svoje dielne, preto tento názov.
Do svojho obchodíka tam roky chodieva aj Khalid. Je treťou generáciou v rodine, ktorá pokračuje v ručnom remesle. Mladých to dnes k tejto práci neťahá, a tak sa tuniskí muži obávajú, že na starobu nebudú mať čo nosiť.
Výrobca tradičných čapíc. (zdroj: L. Lukušová)So strapcom či bez neho
Tuniská národná čiapka má dlhoročnú tradíciu. Do devätnásteho storočia chechiu nosili páni pod turbanom. Omotávali si na ňu dlhú šatku, aby turban dobre držal. Neskôr, keď turbany z módy vymizli, chechia ostala. Tunisania si ju totiž veľmi obľúbili. Výroba jedného kusu trvá tri mesiace.
Predajca sušeného ovocia. (zdroj: L. Lukušová)„Proces je zdĺhavý a pomerne náročný, preto v mnohých rodinách nemá kto podniky prevziať. Ani ja nemám zatiaľ koho zaučiť, lebo môj syn nechce ísť týmto smerom. Čiapka je z plsti a proces jej výroby má šesť fáz. Najskôr je to pletenie, potom sa musí dobre vyšliapať, aby vlákna boli dostatočne husté a pevné, za tým nasleduje česanie. Kedysi to naši predkovia robili bodliakmi, ktoré rokmi vystriedali oceľové kefy. Následne čiapku farbím. V Tunisku ide o bordovú farbu. Posledným krokom je čistenie a finalizácia úprav. Niektoré kusy zdobíme ešte aj čiernym strapcom. Väčšinou si ich kupujú zámožnejší ľudia. Chcú sa tak odlíšiť od ostatných,“ vysvetľuje predajca a výrobca tradičnej časti odevu.
Mnohí muži bez chechie ani nevyjdú z domu a vravia, že ten, kto ju nenosí, je len polovičným mužom. Mladí páni, samozrejme, s týmto tvrdením nesúhlasia, keďže tradíciu po svojich predkoch nenasledujú.
Umenie v tuniských uličkách. (zdroj: L. Lukušová)Väčšinu čiapok, ktoré Khalid vyrobí, posiela na export do zahraničia. Ide najmä o Líbyu, Maroko či Nigériu. Preto neostáva len pri bordovej farbe, ale čapice farbí aj na čiernu, sivú či zelenú, podľa toho, kde sú ktoré odtiene v obľube.
Národný poklad z uzlíkov
Kým výrobcov bordových ozdôb možno nájsť len na jednej dlhej ulici, typické tuniské koberce sú kade-tade po celom trhovisku. Za tkané národné poklady niektorí Tunisania míňajú celý svoj majetok. Vlastniť aspoň jeden ručne vyrábaný je prestíž.
