Najmenej obľúbená téma Chorvátov žijúcich vo východnom regióne Slavónia je vojna. Na otázku, aké to vtedy bolo, málokto chce odpovedať. Problém s tým však nemá Jasna Babičová žijúca v tridsaťtisícovom Vukovare.
„Keď v auguste 1991 vpadli do mesta ozbrojené srbské jednotky, život všetkým obyvateľom sa zmenil. Kto mohol, utekal odtiaľto preč. Ja som nechcela odísť. Bolo vypravených 34 autobusov na záchranu obyvateľov. My sme odchádzali až v tom poslednom. Myslela som, že vojnu prečkáme. Presťahovali sme sa z bytu do pivnice, kde sme spali na nafukovačkách. Deťom sa to veľmi páčilo. Keď sa manžel pridal k dobrovoľníkom a rozhodol sa brániť svoju vlasť, neostávalo mi nič iné, len zbaliť základné veci a odcestovať. Z nášho paneláka sme odchádzali ako poslední,“ spomína na krušné časy dvojnásobná mama.
Starší syn Lovro mal vtedy šesť rokov a mladší Luka dvadsať mesiacov. Prvou ich zastávkou bola usadlosť Duga Uvala na Istrii. Keď ani po pár týždňoch čakania koniec bojov nebol na obzore, presunuli ich do tábora v západnom Chorvátsku.
V meste Rovinj bola nielen Jasna, ale všetci Vukovarčania i ľudia z blízkeho okolia v bezpečí.
Nemocnica ako expozícia. (zdroj: L. Lukušová)„Snažili sme sa viesť bežný život najmä kvôli deťom. Vymýšľali sme im program, len aby nemysleli na to, čo sa deje doma a kde sú ich otcovia. Cez deň som sa musela tváriť, že je všetko v poriadku, ale v noci som si neraz poplakala. Nemala som totiž žiadne správy o manželovi. Modlila som sa, aby prežil a opäť sme raz žili ako rodina. Ťažko som si zvykala aj na to, na akú úroveň sme zrazu zo dňa na deň klesli. Predtým sme vlastnili svoj byt a zrazu nás bolo osemnásť ľudí v jednej miestnosti. O večeri pri spoločnom stole alebo o súkromí som len snívala. Najhoršie bolo, keď sa tam rozšírili blchy a vši,“ tisnú sa jej slzy do očí.
Všetci chudli, len ona nie
J. Babičovú v akej-takej pohode pomáhali udržať psychológovia, ktorých mali všetci odvedení k dispozícii. Vtedy 31-ročnej žene prišli na pomoc aj rodičia. Takmer polročné odlúčenie od manžela sa jej zdalo ako večnosť.
„Denne sme boli prilepení pri rádiách a počúvali správy. Keď v novembri hlásili, že bitke v meste je koniec, tešila som sa. Ešte som netušila, že môjho muža pošlú do lágra. Dočkala som sa ho až 26. januára 1992. V ten deň som dostala aj dve znamenia. Prvým bolo to, že Lukovi prišlo ráno nevoľno a povracal sa. Kamarátka mi povedala, že to preto, lebo otec je na ceste a operie mu tričko. Následne som si od nervozity vypýtala cigarety. Nechtiac som zo škatuľky vybrala dva kusy. Vysvetlila som si to ako dvojicu, ktorá má byť spolu.“
Takto vyzeral vojnou zničený Vukovar. (zdroj: L. Lukušová)Tak aj bolo. Jasna a Želko sú spolu doteraz. Päťdesiatročná Chorvátka dnes už s úsmevom spomína, že svoju lásku ani nespoznala. Z koncentračného tábora sa vrátil chudší o tridsať kilogramov.
„Aj v našom tábore všetci chudli, okrem mňa,“ smeje sa.
