Extradičný zákon, ktorý by umožnil vydávanie ľudí podozrivých z trestného činu do pevninskej Číny, odštartoval v Hongkongu mohutné protesty. Trvajú už tri mesiace a niekoľkokrát sa prehupli do násilností.
Markéta Moore (zdroj: Markéta Moore)Markéta Moore je vysokoškolská lektorka, na Hongkonskej univerzite prednáša o vzťahoch Číny s Európskou úniou. Do Hongkongu prišla pred vyše dvadsiatimi rokmi a za ten čas bola svedkom, ako sa tamojšia spoločnosť mení politicky i ekonomicky.
Žijete v Hongkongu už vyše dvadsať rokov a boli ste pri tom, keď Veľká Británia v roku 1997 Hongkong odovzdala späť Číne. Ako sa táto provincia odvtedy zmenila?
Zmien je veľa. Za tých 22 rokov vyrástla nová generácia mladých ľudí, ktorí nikdy nepoznali britskú koloniálnu vládu. Na uliciach, v obchodoch aj na úradoch sa dnes človek bežne dohovorí mandarínskou čínštinou, čo je jazyk, ktorým sa hovorí v pevninskej Číne.
To bolo napríklad v roku 1992, pri mojej prvej návšteve Hongkongu, takmer nemožné. Dnes zo 7,5 milióna obyvateľov Hongkongu asi jeden milión pochádza z Číny. Stretávate ich tu nielen ako predavačky, ale aj ako lekárov, právnikov či bankárov.
V Hongkongu vyšli ľudia opäť do ulíc. (zdroj: TASR/AP)Markéta Moore
Do Hongkongu odišla v novembri 1997, keď sa územie dostalo pod správu Číny. Vybrala sa tam po štúdiu sinológie v Prahe a Pekingu, keďže chcela pokračovať v štúdiu čínskej migrácie a nových čínskych komunít v strednej Európe.
Bola prijatá na Hongkonskú univerzitu na doktorandský program na katedre sociológie. Po doktoráte vyštudovala ešte medzinárodné právo a žurnalistiku.
Počas štúdií na univerzite začala učiť a neskôr sa do Hongkongu presťahoval aj jej manžel a narodil sa tam ich syn.
Mení sa aj charakter mesta?
Ubúda malých rodinných obchodíkov a nahrádzajú ich obchody so značkovým tovarom, ktoré vyhľadávajú turisti z Číny. Množstvo ľudí v Hongkongu sa sťažuje na „počínšťovanie“ Hongkongu, na približovanie Hongkongu Číne nielen kultúrne, ale aj v iných oblastiach.
Napríklad po roku 1997 boli zavedené nové školské osnovy zamerané na materinský jazyk, teda kantónčinu. Ako druhý jazyk sa deti začali učiť mandarínčinu a angličtina klesla na tretie miesto. Pritom angličtina je stále jedným z dvoch úradných jazykov.
Dá sa v Hongkongu po anglicky stále dohovoriť?
Znalosť angličtiny stúpa so stupňom dosiahnutého vzdelania a klesá so vzdialenosťou od centra smerom k okrajovým oblastiam pri Číne.
Je tiež zaujímavé, že napriek všetkým snahám rozvíjať v mladých ľuďoch lásku k Číne, možno skôr pozorovať upevňovanie špecifickej hongkonskej identity, ktorá sa snaží vymedziť proti tej čínskej.
Ako sa líši identita mladých ľudí vo vzťahu k Číne od vzťahu staršej generácie?
Mladí ľudia sa väčšinou narodili pod čínskou správou. Napriek tomu sa radšej identifikujú ako Hongkončania, a nie ako Číňania. Ich rodným jazykom je kantónčina, milujú kanto pop, kantonské celebrity, filmy, hongkonskú kultúru a kuchyňu. Radi cestujú, najmä na Taiwan, do Singapuru, do Thajska alebo do Európy. Číne sa vyhýbajú.
U staršej generácie je situácia zložitejšia. Sú to vlastne emigranti z Číny, odkiaľ utiekli pre politický útlaku alebo preto, že pred rokom 1978 nemohli podnikať. Mnohí z nich majú romantický vzťah k Číne, radi sa vracajú do rodných dedín, kde prežili detstvo.
