Taliansky región Emilia-Romagna sa preslávil najmä parmezánom, sušením šunky prosciutto a prvotriednym balzamikovým octom. Stovky rokov ním však putujú peší turisti zo strednej a východnej Európy do Ríma.
Voda, otvorená myseľ a duša – s touto základnou výbavou sa kedysi v stredoveku vydávali na cestu pútnici do španielskeho Santiaga de Compostela, izraelského Jeruzalema alebo talianskeho Ríma. Často išli bosí.
Dnes si so sebou v batohu nosia aj pršiplášť, aspoň jeden kus náhradného oblečenia a na nohách majú pevnú obuv. Časy sa síce zmenili, ale zmysel ostal rovnaký – byť sám so sebou a objavovať krásy krajiny.
Do rehole v štyridsiatke
Kým kedysi si túto formu cestovania volili mnísi, kňazi a ostatní veriaci, teraz oslovuje aj ďalších bez ohľadu na vieru. Žiadnu podobnú cestu zatiaľ nemá v nohách mních don Fabio žijúci v benediktínskom kláštore svätého Petra v Modene.
Čo nebolo, môže byť. Päťdesiatpäťročný Modenčan do rehole vstúpil pred pätnástimi rokmi. Niežeby tak dlho váhal, no chcel najskôr zabezpečiť rodičov.
Minerálka,reštaurácia i fast food. Keď je z kláštora holding Čítajte „Už ako sedemnásťročný som prvýkrát pocítil silnú túžbu byť bližšie k Bohu. S mamou som chodil pravidelne na omšu. Neskôr som kostol navštevoval častejšie s tým, že som pomáhal s príprava mi rôznych podujatí. Skrátka, chcel som byť s kresťanskou komunitou čo najviac,“ opisuje don Fabio.
Zaujalo ho to natoľko, že sa rozhodol vstúpiť do rehole. „Mama sa s tým dlhšie vyrovnávala. Iste v tom zohralo rolu aj to, že som jedináčik a tešila sa na vnúčatá,“ hovorí jeden z ôsmich mníchov, ktorí priestory rozľahlého kláštora obývajú.
Do štyridsiatky chodil denne do práce v telekomunikáciách. Až kým prišiel január 2004, keď šéfovi na stôl položil svoju výpoveď. Zmenil sa mu tým život od základov.
