Skôr ako o potravinovú sebestačnosť by sme sa mali snažiť o to, aby si každý mohol dovoliť zdravé a kvalitné jedlo. Súčasný stav Slovenska v produkcii potravín je však horší ako jeho potenciál, uvádza v rozhovore pre INDEX profesor Ján Pokrivčák.
V rozhovore sa dočítate:
- Či by sme sa mali snažiť o potravinovú sebestačnosť
- Ako to bolo s výrobou i ponukou potravín počas bývalého režimu
- V čom Slovensko zaostáva
Je sebestačnosť dôležitá?
Ekonomická teória a empirické pozorovania ukazujú, že efektívne fungujúce krajiny sa vo výrobe špecializujú. Rovnako sa špecializujú firmy, ale aj moderné domácnosti. Napríklad aj lekár sa špecializuje na liečenie ľudí a výrobky a služby, ktoré potrebuje, si nakupuje a nevyrába ich sám, hoci by mohol. Určite by zvládol ušiť si šaty, ale asi by sa mu to finančne nevyplatilo.
Takže nie?
Sebestačnosť nie je až taká dôležitá, ako si veľa ľudí myslí a ako sa to často prezentuje v médiách. Rast produktivity práce je dôležitejším cieľom ekonomickej politiky ako sebestačnosť. Pri raste produktivity sa zvyšujú mzdy, konkurencieschopnosť a rastie životná úroveň. Dosiahnuť sebestačnosť by si vyžiadalo zbaviť sa určitej miery špecializácie, čím by sa produktivita celého hospodárstva znížila a klesli by príjmy.
Prečo je 70 percent domácich potravín nereálne číslo Čítajte Sebestačnosť je drahá. Pozrime si príklad Severnej Kórey alebo Kuby, ktoré chceli byť sebestačné, ale táto politika im spôsobila chudobu.
Extrémny prípad je Albánsko, ktoré zaviedlo v minulom storočí autarkiu (systém hospodárskej politiky, ktorého cieľom je vytvorenie relatívne uzavretého a ekonomicky nezávislého celku, pozn. red.) a z Albánska sa aj preto stala jedna z najchudobnejších krajín Európy.
