Z učebníc dejepisu vieme, že Američania zhodili 6. augusta 1945 prvú atómovú bombu na japonské mesto Hirošima. Kto konkrétne však boli tí Američania? Ako s odstupom času vnímali dvanásti mladíci, ktorých mená do veľkej miery zapadli prachom, svoj bezprecedentný čin?
Jedným z paradoxov dejín je, že osoba, ktorej meno je z celej misie najznámejšie, na palube bombardéra ani nebola. V tej chvíli bola vzdialená tisíce kilometrov. Mala ho však na ňom napísané.
Lietadlo sa totiž volalo Enola Gay po matke pilota Paula Tibbetsa. V roku 2002 to v rozhovore pre Guardian odôvodňoval tým, že na rozdiel od otca, ktorý neznášal lietadlá a motorky, sa mu matka úsilie stať sa pilotom nesnažila nijako vyhovoriť.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Zabíjaním sme skrátili vojnu
Samotný Tibbets o nálete na Hirošimu hovoril často a bez akéhokoľvek náznaku ľútosti.
Napríklad v rozhovore so spisovateľom a historikom Studsom Terkelom pre Guardian priznal, že sprvu vôbec netušil, akú ohromnú silu bomba bude mať. Neskôr mu profesor jadrovej fyziky Norman Ramsey, účastník projektu Manhattan, prezradil, že je to 20-tisíc ton TNT. Pre Tibbetsa to bolo nepredstaviteľné číslo.
„Nikdy som nevidel vybuchnúť ani pol kilogramu TNT. Nepoznal som ani nikoho, kto videl vybuchnúť sto libier TNT (približne 45 kg, pozn. red.). Len som mal pocit, že to bude pekelná rana,“ povedal Terkelovi.
Na otázku, či s odstupom času zmenil názor na zhodenie atómovej bomby, rezolútne odvetil, že nie.
