Ekonomika Bieloruska sa značne podobá jeho vládcovi Alexandrovi Lukašenkovi: od rozpadu Sovietskeho zväzu je jej štruktúra zastaraná, jednotvárna, bez štipky inovácie (okrem IT sektora) a bez záujmu zahraničných investorov.
Výnimku tvorí len Rusko a Čína. Aj to najmä z geopolitických dôvodov. Za stav ekonomiky je zodpovedný urastený líder s fúzikmi, ktorý je prezidentom krajiny od roku 1994.

Lukašenko zaujíma svet najmä kontroverznými vyjadreniami. Počas koronakrízy napríklad tvrdil, že ľudí pred epidémiou ochráni vodka, sauna a takzvaná terapia traktorom, teda práca na poli.
Zrejme mu to nepomohlo, pretože neskôr tvrdil, že sa vírusom sám infikoval.
Jeho stretnutie s americkým hercom Stevenom Seagalom pred štyrmi rokmi bolo tiež pamätné, Lukašenko pochválil úrodou mrkvy a melónov. Svet obleteli ikonické fotky oboch statných chlapíkov, ako spoločne chrúmajú mrkvu a popritom filozofujú.
Vyštudovaný farmár miluje obdobie žatvy, rád predpovedá úrodu na každý rok a jeho fetišom je fotenie sa na poli. Pred voľbami dokonca povedal, že žatva je dôležitejšia ako voľby, pretože tie “budú aj inokedy”, ale chlieb na stôl ľuďom treba zabezpečiť. Tým jasne cielil na svojho voliča z vidieka.
Lukašenko je človek z minulého storočia, ktorý s nostalgiou spomína na Sovietsky zväz a vedením krajiny ho v ňom aj ekonomicky zakonzervoval.
Spojenectvo s Ruskom

Bielorusko bolo v časoch Sovietskeho zväzu montážnou halou, v krajine sa vyrábala spotrebná elektronika, nákladné autá a zbrane. Rozpad Sovietskeho zväzu a jeho ekonomických väzieb krajinu tvrdo zasiahol a životná úroveň prudko klesla.
Lukašenko získal moc na základe sľubu, že zachráni krajinu tým, že zavedie vyššie dane pre bohatých, nasmeruje ju k reformám a vykorení sovietsku korupciu, ktorá „ako chobotnica pohltila všetko“.
Lenže stal sa presný opak.