Na začiatku bola priateľská dohoda o pomoci pri vzdelávaní ošetrovateľov. Nasledovalo písanie učebnice a zaslanie hotového textu.
Príbeh učebnice o základoch farmakológie sa mal skončiť vyplatením honoráru a odoslaním výtlačku obom autorom. Potom, ako Vysoká škola svätej Alžbety dostala surový text, však s nimi prestala komunikovať. Knihu podľa autorov vydala bez ich vedomia a navyše, do dnešného dňa im nevyplatila ani cent.
Písal sa rok 2004 a dvojica profesorov farmakológie, Ladislav Mirossay a Ján Mojžiš práve dokončili prácu na novej a hrubej učebnici farmakológie. Keďže išlo o poznatky, ktoré sa dajú využiť aj v iných zdravotníckych oblastiach, so zástupcami v tom čase novovzniknutej Vysokej školy svätej Alžbety sa dohodli, že im ich posunú.
„Zo svätej Alžbety sa nás spýtali, či by sme nenapísali knižku pre ošetrovateľov. My sme pre nich z našej knihy urobili podstatne stručnejšiu publikáciu založenú na inom princípe, skôr tabuľkovo a málo textu,” vysvetľuje Ladislav Mirossay, jeden zo spoluautorov publikácie. Odovzdaním rukopisu však spolupráca skončila. Autori dodnes za svoju prácu nevideli ani cent.
Liaheň profesorov
Na prípad nezaplateného honoráru Nadácia Zastavme korupciu narazila počas skúmania širšieho pozadia Vysokej školy svätej Alžbety. Pustila sa do neho potom, ako vedenie verejnoprávnej RTVS zastavilo reportáž o možnom plagiátorstve exministerky zdravotníctva Andrey Kalavskej.
Z analýzy Nadácie Zastavme korupciu vyplynulo, že zhoda v práci exministerky s iným kolegom je menej ako 20 percent, teda by zrejme podľa dnešných kritérií prešla. Pri skúmaní problému vyšli najavo iné, ešte závažnejšie zistenia. Venuje sa im aktuálna investigatívna reportáž Cez čiaru.
Za posledných dvadsať rokov na Slovensku pribudlo 57 profesorov sociálnej práce, 38 profesorov ošetrovateľstva či 34 profesorov verejného zdravotníctva. V Českej republike za rovnaké obdobie inaugurovali len zlomok z uvedených čísel, 13 profesorov verejného zdravotníctva a po troch profesoroch ošetrovateľstva a sociálnej práce.
Prevažná väčšina spomenutých profesorov získala svoje tituly na súkromnej Vysokej škole svätej Alžbety. Zo smernice rektora školy pre akademický rok 2018/2019, ktorú má škola zverejnenú na svojom webe vyplýva, že ak záujemca o titul docent na škole neučí aspoň tri roky, musí zaplatiť 20-tisíc eur, ak sa dotyčný chce stať profesorom, vyjde ho to na 40-tisíc. Koľko peňazí takto vysoká škola ročne získa, nie je jasné.
Krčméry o ničom nevie
Väčšina zistení sa viac či menej spája predovšetkým s menom Vladimír Krčméry, ktorý bol rektorom Vysokej školy svätej Alžbety aj v čase, keď škola vydala knihu o základoch farmakológie. Na udalosti spred pätnástich rokov si vraj už nepamätá.
„Bývalá vedúca knižnice mi vysvetlila, že autori skrípt väčšinou honorár nežiadajú, lebo to majú v zmluve ako náplň práce. Ani bývalý kontrolór, ktorý bol vo funkcii od roku 2010, sťažnosť neevidoval,” reagoval na otázky Krčméry. V tomto prípade však autori knihy neboli vyučujúci, ale len čosi ako externisti.
Mirossay vysvetľuje, že honorár je v týchto prípadoch úplne štandardný.
„Väčšinou sa honorár vypláca v závislosti od toho, koľko autorov sa na publikácii podieľa a koľko z nej napísali. Zvyčajne sa dostáva odmena za autorský hárok a každý autor dostane ešte jednu publikáciu. Ani tú nemáme,” dodáva Mirossay.
Rovnaký identifikátor
Práve kvôli chýbajúcej publikácii si na začiatku telefonátu ani nedokázal spomenúť na to, že takúto knihu napísal. Ako jeden z recenzentov je na učebnici uvedený aj Krčméry, no Mirossay konkrétne osoby, s ktorými sa o knihe rozprával, uviesť nevedel.
„Rukopis sme im dodali na dobré slovo a skončilo to tak, že to vyšlo. Ja to nemám, nič viac som o tom nepočul. To si oni urobili vo svojej réžii. Nad knihou sme nemali žiadnu kontrolu. Bola to plná dôvera, že to funguje ako vždy,” hovorí Mirossay s tým, že Vysoká škola si vydala knihu a oni sa „napili vody.”
Nevyplatený honorár je však len jedna z dvoch zvláštností, ktoré knihu o základoch farmakológie sprevádzajú. Druhou je, že číslo ISBN, čo je akýsi identifikátor knihy, ktorý má byť originálny pre každú publikáciu, je rovnaké ako číslo ISBN na publikácii, ktorá na Vysokej škole svätej Alžbety vyšla o rok neskôr.
Išlo o Vybrané kapitoly z tropického ošetrovateľstva, kde sú ako autorky uvedené Adriana Ondrušová a Anna Líšková. Ako je to možné, nedokázal nikto z kompetentných vysvetliť.
„Vydavateľ mohol chybne použiť číslo ISBN na titul, na ktorý nežiadal číslo ISBN, prípadne mohol použiť číslo ISBN na iný titul, akému bolo pridelené. Za tieto chyby zodpovedá vydavateľ,” odkazuje Erika Poloncová, vedúca oddelenia doplňovania Slovenskej národnej knižnice.
Neexistujúca kniha
Polonocová zároveň dodáva, že Národná agentúra ISBN originálne číslo pridelila publikácii o farmakológii. V praxi to teda znamená, že podľa knižnice učebnica o tropickom zdravotníctve v podstate neexistuje. Fyzicky však vytlačená je, dá sa požičať v knižniciach aj kúpiť.
Teoreticky by vďaka takejto chybe mohol vydavateľ obísť náležitosti vedeckej publikácie, ako sú recenzenti, výstupy vo vedeckých agentúrach či posúdenie akademickej kvality. Či to tak bolo aj v tomto prípade, nie je jasné.
Pozoruhodné však v tomto prípade je, že nejde o jedinú knihu, ktorá nemá správne číslo ISBN. Publikácia Adriany Ondrušovej, Andrey Kalavskej a Mariána Karvaja s názvom Vybrané kapitoly z infekčných chorôb, ktorá vyšla v roku 2008, má uvedené dokonca neexistujúce číslo ISBN.
„Ide pri tejto knihe len o náhodný zhluk čísel. Slovenská národná knižnica nemá vo svojich knižničných fondoch povinné výtlačky z tohto titulu. Nevieme preto posúdiť, či kniha spĺňa náležitosti na vydanie publikácie,” hovorí Poloncová.
Napriek tomu sa kniha dodnes používa ako učebná pomôcka, dá sa kúpiť a je z nej možné citovať v akademických či vedecko-výskumných prácach. Predovšetkým na Vysokej škole svätej Alžbety.
