Žiadne skoky, saltá ani preskakovanie prekážok. V byte sa parkour jednoducho robiť nedá. Môžete akurát preskočiť sedačku - cestou z izby do kuchyne. Športovať sa aktuálne nedá ani vonku v malých skupinkách. Nevybehané deti sú pritom pre rodičov hotová katastrofa.
Nielen parkouristi, ale všetky občianske združenia, ktoré sa venujú pohybovým aktivitám, pre protipandemické opatrenia úplne obmedzili svoju činnosť.
Väčšina združení vrátane tých šťastnejších, ktoré stále môžu vo svojej práci pokračovať, sa zhoduje, že pandémia ich obrala o jeden zo zmyslov ich činnosti – rozvoj komunity a interakciu s verejnosťou.
Občianske združenia, ktoré sa zameriavali na športové aktivity pre deti a dospelých, prakticky zo dňa na deň stratili hlavný zdroj svojho príjmu, čo boli poplatky za tréningy. Pre mnohé z nich sú dve percentá z dane z príjmu, ktoré im môžu poukázať fyzické či právnické osoby, aspoň malou náplasťou.
"Jediné, čo môžeme robiť, sú online tréningy, ktorých sú, bohužiaľ, už všetci presýtení," hovorí Lukáš Hollý zo združenia Parkour škola. "Pre nás je to slepá ulička, keďže máme veľký priestor a s ním aj náklady, ktoré musíme ťahať zubami-nechtami."
Dve percentá z dane na prevádzku
Zatiaľ čo v minulých rokoch využívala Parkour škola prostriedky získané z dvoch percent predovšetkým na rozvoj a modernizáciu priestorov, v pandémii je donútená použiť ich na prevádzkové náklady, aby vôbec prežila.
Ide nám o prežitie, komunitné projekty môžu počkať, vravia žiadatelia o granty Čítajte Pandémia úplne zastavila aj činnosť Jumping Joe, ktorá ponúkala tréningy korčuľovania. "Prišli sme o celú korčuliarsku sezónu a museli sme aj poprepúšťať zamestnancov," hovorí Miroslav Goldschmied, manažér združenia. "Momentálne náš jediný príjem pre združenie sú iba dve percentá z daní."
Tieto združenia sa nemôžu spoliehať ani na pomoc ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu pre športové kluby. Finančná pomoc je totiž adresovaná len pre športové kluby v súťažnom športe.
"Môžeme povedať, že ak raz organizácia zanikne, tí ľudia, ktorí to robia s láskou a od srdca, sa k tomu už nikdy nevrátia," dodáva Hollý. "Nevidia v tom význam, keď v období, keď potrebujú pomôcť, sa im vláda otočí chrbtom a nakoniec na to doplatia ako vždy občania. Súťažiť predsa nemôžu a ani nechcú všetci, a kapacita súťažných klubov je často preplnená. Nám nezostáva nič iné len veriť, že prežijeme toto nekončiace sa obdobie a stále tu budeme pre ľudí."
