Autor je analytikom INESS
Výmena na stoličke ministra financií prišla práve v čase úvodnej prípravy daňovej reformy. Jej významnou súčasťou by mal byť nárast majetkových daní, najmä dane z nehnuteľnosti, ktorej výnos by mohol v blízkej budúcnosti vzrásť dvoj až štvornásobne.
Dnešná metóda zdaňovania podľa metrov štvorcových obytnej plochy by s istotou vyvolala veľký odpor obyvateľstva (veľa nízkopríjmových ľudí žije v domoch s veľkou plochou, najmä dôchodcovia), preto sa uvažuje o použití komplexnejších metód zdanenia, vychádzajúcich z odhadnutej trhovej hodnoty nehnuteľnosti.
To by malo zaručiť finančne únosnejšie rozdelenie daňovej záťaže naprieč majetkovými skupinami.
Riziká dane z drahej nehnuteľnosti
V INESS sme už viackrát upozorňovali, že toto zadanie sa v slovenskej realite nemusí podariť. Nemálo nízkopríjmových ľudí býva v drahých nehnuteľnostiach (dedičstvo, reštitúcie, alebo len silný cenový rast v ich štvrti). To si uvedomuje aj ministerstvo a preto špekuluje o možnosti vytvárať daňový dlh, splatný pri predaji alebo dedení.
Ak vynecháme tento príklad, aký bude efekt dane na zvyšok obyvateľov? Najnovší výskum profesora University of Chicago Christophera Berryho na amerických dátach naznačuje, že americké dane z nehnuteľností sú systematicky regresívne – teda proporčne viac zdaňujú lacnejšie nehnuteľnosti ako drahšie.
Nie je to pritom úmysel. Daň z nehnuteľností je v USA lokálna záležitosť a existuje veľké množstvo daňových schém, aj viacero procesov ocenenia budov. Napriek tomu pri porovnaní trhových dát 26 miliónov transakcií v rokoch 2007 až 2017 s odhadnými cenami, používanými na vyrubenie dane, prišiel k záveru, že odhadné ceny systematicky nadhodnocujú trhovú cenu nehnuteľnosti pri lacnejších, a podhodnocujú pri drahších nehnuteľnostiach.
Rozdiel nebol malý. Nehnuteľnosti v najnižšom cenovom decile (10 percent najlacnejších) platia viac ako dvojnásobnú efektívnu daň oproti nehnuteľnostiam v najvyššom decile (10 percent najdrahších) v rámci jednej daňovej jurisdikcie.
