Je streda, polovica marca 2021, a záchranári práve priviezli pacienta do nemocnice na bratislavských Kramároch. Je unavený, ťažko sa mu dýcha a teplotu má blízko štyridsiatky. Nebyť podozrenia na ochorenie COVID-19, báli by sa o neho o niečo menej. Podobných prípadov zažijú v ten deň ešte niekoľko. V ochranných maskách, s respirátormi, v ochrannom odeve a s rukavicami.
„Najviac nás vyčerpáva práca v covid oblečení. Je to nepríjemnejšie, viac sa v tom potíme, menej počujeme, horšie sa nám hýbe a začiatkom jari skáču teploty tak, že najskôr je nám teplo a spotení sa vyzlečieme, potom sa ochladí a prefúka nás vietor,“ opisuje záchranárka Adriana Jesenská.
Náročné obdobie síce dokáže zmierniť potlesk hrdinom, viac času s rodinou ani oddychu im však nedodá. Čo považujú záchranári za kľúčové pre svoju psychickú a fyzickú kondíciu a ako oddychujú v tých najnáročnejších chvíľach?
(zdroj: unsplash.com)Beh, bicykel a činky
Adriana Jesenská sa venuje práci záchranárky už desať rokov a oproti obdobiu spred pandémie odhaduje, že má počas nej o tretinu viac práce.
„Časovo je to podobné ako pred pandémiou, lebo stále môžeme odpracovať len určité množstvo hodín. Keďže je však núdzový stav, máme viac 24-hodinových zmien a výrazne menej nevyužitého času, keď sa niekedy nezastavíme aj celý deň,“ hovorí Jesenská.
Po 24-hodinovej zmene má zväčša niekoľko dní voľna, ktoré využíva na oddych. Buď cvičí doma, alebo si ide zabehať.
„Začala som sa viac hýbať, keďže situácia nám nič iné neumožňuje. Je pre mňa dobrou psychohygienou zabehať si, ísť na bicykel alebo doma dvíhať činky,“ prezrádza Jesenská.
Snaží sa cvičiť aspoň trikrát do týždňa, čo je viac ako pred pandémiou. Vtedy sa jej stalo, že nešportovala aj dlhšie ako týždeň. Teraz si to tak nevie ani predstaviť. Má len prácu, šport a spánok, prácu, šport a spánok. Ak by aj chcela stihnúť viac, jej možnosti sú limitované, keďže s rodinou i priateľmi musela mať len obmedzený kontakt.
Diskusia s kolegami
Športom sa uvoľňuje aj Peter Lakomý, ktorý sa práci záchranára venuje už 18 rokov. Výrazne viac mu však pomáha diskusia s kolegami, s ktorými zdieľa svoje skúsenosti.
„Diskusia po výjazde je nevyhnutná. Analyzujeme daný zásah, dávame si spätnú väzbu a diskutujeme o tom, kde je priestor na zlepšenie,“ prezrádza Lakomý.
Na niektoré prípady ho však nepripravia ani siahodlhé rozhovory. Častokrát ide o tie najjednoduchšie situácie.
„Je to psychicky náročné, keď vidíme, že si ľudia nevedia pomôcť alebo sa o to ani nesnažia. Zhruba polovica výjazdov je neopodstatnená a ľudia by si vedeli pomôcť aj sami a doma,“ hovorí dlhoročný záchranár.
„Na zvýšenú teplotu si treba dať niečo proti teplote a v prípade bolesti zas niečo proti bolesti. Je to jednoduché, ale ľudia si nepomôžu, spoliehajú sa na druhých a volajú nás zbytočne,“ dodáva Lakomý.
Keď už je najhoršie, zvykne vypnúť pri knihe alebo seriáli. Nevníma vtedy okolie a nerozmýšľa ani nad prácou. Je to o to potrebnejšie, že minulý rok bola práca v zdravotníctve obzvlášť náročná. Úmrtnosť na Slovensku totiž bola vyššia ako pôrodnosť, čo sa naposledy podľa Štatistického úradu SR stalo pred sedemnástimi rokmi. Počet úmrtí dosiahol vlani 59 100 osôb, narodilo sa 56 700 živých detí.
(zdroj: unsplash.com)Playstation a gitara
Kristián Sedlák sa s prácou záchranára ešte len zoznamuje, lebo na plný úväzok nastúpil v čase, keď z čínskeho trhoviska nastúpila aj pandémia koronavírusu. Nárast práce preto nevie porovnať, svoju pohotovosť si však uvedomuje.
„Za 24-hodinovú zmenu sme mali aj sedem covidových výjazdov a boli aj také dni, kedy sme iné prípady ani nemali. Jedného pacienta sme odovzdali v nemocnici a pokračovali sme za ďalším. Bolo to náročné, keďže pomáhať treba aj ostatným ľuďom,“ priznáva Sedlák.
Po príchode na adresu sa jeden záchranár pýta na anamnézu, druhý zatiaľ vyšetruje pacienta, meria mu tlak, pulz, saturáciu krvi a robí EKG a ďalšie vyšetrenia. Na adrese takto strávia okolo pätnástich minút, pričom následný prevoz do nemocnice vie zabrať aj 45 minút.
„Veľmi závisí od toho, kde sa pacient nachádza a v ktorej nemocnici je práve voľné lôžko. Zakaždým voláme na operačné stredisko a čakáme, kam nás nasmerujú,“ prezrádza Sedlák.
Niekedy majú pacienti len mierne zvýšenú teplotu či stratu čuchu a chuti, objavujú sa však aj vážnejšie prípady.
„Mali sme 37-ročného pacienta, ktorý mal saturáciu krvi 25 percent, pričom normálna hodnota u zdravého človeka je 94 až 98 percent. Nič také som za svoju prax nikdy nevidel. Mysleli sme si, že sa pri nás zadusí,“ opisuje Sedlák.
Keď sa spojí starostlivosť o pacienta s dezinfekciou sanitky či obliekaním a vyzliekaním ochranného odevu, celý deň sa takmer nezastavia. Po príchode domov si Kristián ide pospať, hrá Playstation alebo na gitare, pozerá seriály a zvykne si aj polhodinu zacvičiť. Času pre rodinu mu veľa nezostáva, okrem toho je vzdialená stovky kilometrov.
„Pracujem v Bratislave a rodinu mám v Humennom. Navyše nebolo možné cestovať medzi regiónmi, tak sme v spojení len telefonicky alebo cez internet,“ hovorí mladý záchranár.
Pre podobné prípady sa Telekom rozhodol darovať zdravotníkom balíček nekonečných dát do konca septembra. Aby mohli zostať v kontakte s rodinou a spojiť sa s nimi kedykoľvek a odkiaľkoľvek budú chcieť.
Tento článok vám prináša Telekom.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
