Olympijské hry sú pre usporiadateľskú krajinu šancou, ako na seba upriamiť pozornosť celého sveta. Z hľadiska ekonomickej návratnosti sú však najhoršou možnou investíciou.
Skúsenosť ukazuje, že prepočty očakávaných nákladov sú zvyčajne "vycucané z prsta" a takmer vždy sa nafúkli. Naopak, výnosy môžu byť veľkou neznámou.
Top športovci míňajú aj na nezmysly. Prečo im to štát toleruje? Čítajte Tokijská olympiáda nie je výnimkou, už teraz sa "teší" prívlastku jednej z najdrahších v histórii. Čiastočne aj preto, že obrovská akcia sa koná bez účasti divákov.
Audit japonskej vlády odhaduje, že finálny účet za letné hry sa zastaví na rozmedzí 20 až 25 miliárd amerických dolárov. Na porovnanie, keď Tokio pred ôsmimi rokmi v súťaži o olympiádu porazilo Madrid a Istanbul, vtedajší premiér Šinzó Abe tvrdil, že náklady sa vmestiť do ôsmich miliárd dolárov.
Trojnásobné predraženie je silná káva pre krajinu, ktoré síce patrí medzi najbohatšie na svete, no zároveň sa topí v dlhoch. Podiel verejného dlhu na HDP Japonska sa aj vplyvom pandémie covidu prehĺbil na 224 percent. Na takej úrovni nelietalo ani Grécko počas krízy pred desiatimi rokmi (okolo 170 percent HDP).
Olympiáda ako kostol pre jednu svadbu
Keď sa na konci roka 2012 Šinzó Abe ujal premiérskeho kresla, Japonsko sa točilo v začarovanom kruhu - ceny klesali, spotreba domácnosti slabla, mzdy a firemné investície stagnovali. Navyše, Japonsko čelilo (a dodnes čelí) demografickej kríze, ktorá prináša rastúce výdavky na zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie.
