SME

Profesor ekonómie v Sydney: Slovenské univerzity sú ako Titanik

Univerzity v Sládkovičove nepotrebujeme.

Maroš Servátka (Zdroj: Jesse Taylor, archív Maroša Servátku)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Maroš Servátka pôsobí ako vysokoškolský profesor experimentálnej ekonómie na Macquarie Business School v austrálskom Sydney. Spolupracuje aj s Ekonomickou univerzitou v Bratislave, takže pozná aj pomery v slovenskej akademickej sfére.

Uvedomuje si, že slovenské vysoké školy za špičkovými zahraničnými univerzitami značne zaostávajú. Hovorí, že recept na rýchlu nápravu nemá, no zdôrazňuje, že základom je tlak na kvalitu.

„Univerzity v Sládkovičove nepotrebujeme. Také školy nerobia výskum a nemajú ani stálych profesorov. Lektori, ktorí tam učia, sedia na viacerých stoličkách, ich prednášky často nie sú kvalitné. Študenti potom hlasujú nohami a utekajú do Česka či ďalej do zahraničia,“ vysvetľuje MAROŠ SERVÁTKA v rozhovore pre INDEX.

Rozhovor nájdete aj v novembrovom mesačníku INDEX. Výhodne si ho predplaťte.Rozhovor nájdete aj v novembrovom mesačníku INDEX. Výhodne si ho predplaťte. (zdroj: Vladimír Tvardzík)

Prečo ste po maturite nešli študovať na slovenskú vysokú školu, ale do Varšavy?

Súviselo to s tým, že otec vtedy pôsobil ako diplomat v Poľsku. Keď som maturoval, povedal mi o Hlavnej obchodnej škole vo Varšave. Poliaci túto univerzitu nazývali Harvardom východu. Mali výborných profesorov aj absolventov, prednášali tam ľudia z praxe, ministri financií, guvernéri národnej banky. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie.

Stretol som tam skupinu motivovaných študentov, ktorým podobne ako mne učarovala ekonómia. Spolu sme sa vzdelávali a posúvali ďalej. Mnohí z nich teraz pôsobia na popredných svetových univerzitách. Prednášali nám veľmi dobrí matematici, ktorí nám pomáhali prelúskať sa cez ekonomické modely.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V mekke experimentálnej ekonómie

Čomu ste sa venovali?

Začal som sa zaoberať dynamickým modelovaním ekonomických interakcií oligopolov. Po obhajobe magisterskej práce som sa prihlásil na doktorandské štúdium. V prvom ročníku som na internete náhodne objavil eseje Vernona Smitha a Charlieho Plotta o experimentálnej ekonómii.

Veľmi ma to zaujalo, tak som mojej školiteľke povedal, že chcem testovať moje modely pomocou experimentov. Poradila mi, že ak chcem robiť experimenty, mal by som ísť do USA.

Tak ste išli robiť doktorát do Arizony?

Arizonská univerzita v Tucsone, kde v tom čase pôsobil Vernon Smith, bola mekkou experimentálnej ekonómie.

Bolo ťažké sa tam dostať?

Musel som napísať motivačný list, zaujímalo ich, aké predmety som študoval, a kontrolovali aj moje známky. Potom som robil testy z matematiky a logiky, musel som mať aj skúšku z angličtiny.

Dôležité pre mňa bolo dostať štipendium, lebo školné bolo drahé. To sa mi aj podarilo a navyše mi ponúkli miesto v experimentálnom laborátoriu, kde som pomáhal pri výskume.

Ako vyzerá ekonomické experimentálne laboratórium?

Predstavte si veľmi dobre fungujúcu počítačovú miestnosť plus jednu kontrolnú miestnosť, odkiaľ sa experimenty spúšťajú a kde účastníkom experimentov vyplácame ich zárobky.

Počítače sú oddelené priehradkami, aby mali respondenti súkromie. Na experimenty často pozývame študentov, ale testoval som ekonomické teórie aj s portfólio manažérmi alebo finančnými poradcami.

Všetko závisí od vedeckej otázky. Účastníci si môžu v experimente zarobiť. Neplatíme im však za čas, ale za ich ekonomické rozhodnutia. Zozbierané dáta potom vyhodnocujeme.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Aká veľká je zvyčajne reprezentatívna vzorka?

To tiež záleží na vedeckej otázke. Na jednoduchšie experimenty stačí okolo 40 ľudí v každej z porovnávaných podmienok, ale robil som výskum aj so stovkami ľudí či na reprezentatívnej vzorke Nového Zélandu.

Čo robí univerzitu kvalitnou

Nechceli ste po získaní doktorátu ostať na Arizonskej univerzite?

To sa ani nedalo. V USA sa to pokladá za „intelektuálny incest“. Na materskej univerzite sa neostáva, lebo by vám hrozila profesionálna stagnácia. Chcú, aby ste zbierali skúsenosti inde.

Ako ste hľadali miesto?

Ekonómovia majú vlastný trh práce. V prihláške do zamestnania univerzitám vysvetlíte, čomu sa vedecky venujete, pridáte najnovšiu štúdiu, životopis a referencie od profesorov. Univerzity si na jednej veľkej konferencii pozývajú na pohovor vybraných uchádzačov. Potom urobia užší výber a pozvú kandidátov k sebe na univerzitu. Tam sa ďalej zisťuje kvalita výskumu a niekedy aj to, či uchádzač zapadne do vedeckého kolektívu.

Dostali ste viacero ponúk?

Áno. Keď som sa začal rozhodovať, mal som na stole ponuky z USA, z Nového Zélandu a aj z Nemecka. Rozhodol som sa pre Canterburskú univerzitu na Novom Zélande.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prečo?

Vedecké a výskumné podmienky boli lepšie na Novom Zélande, hoci finančné boli výhodnejšie v USA. Na Novom Zélande ma lákalo aj to, že som mohol vybudovať experimentálne laboratórium. Navyše, mne aj mojej manželke sa páčila novozélandská príroda.

Aký je rozdiel medzi americkou a novozélandskou univerzitou?

Nechcem zovšeobecňovať, pretože v USA je niekoľko tisíc univerzít a mnohé z nich sú najlepšie vo svete. Na Novom Zélande ich je len zopár. V mojom prípade mi na tej americkej ponúkali menej peňazí na výskum a musel by som viac učiť. Znamenalo to menej času na výskum.

Kvalitné univerzity sa zameriavajú na rozvoj ľudského kapitálu a vytváranie nových myšlienok. Chcú, aby ich profesori boli v popredí výskumu v ich oblastiach a mohli tak odovzdávať svoje skúsenosti študentom a doktorandom.

Zaujímavé je, že v USA niektoré školy vedia svoje meno predať. Napríklad popredná Graduate School of Business na Chicagskej univerzite, kde som stážoval, sa neskôr premenovala na Booth School of Business. Prostriedky potom strategicky použijú na rozvoj školy a udržanie sa na popredných priečkach vo svetových rankingoch.

Brzdia progresívnych rektorov

Podľa čoho sa určuje kvalita škôl v zahraničí? Sú tam akreditačné komisie ako na Slovensku?

Centralizované posudzovanie kvality univerzít existuje aj na Novom Zélande či v Austrálii. Hodnotia kvalitu výskumu každých niekoľko rokov.

Na Novom Zélande sa posudzuje každý jednotlivec na univerzite, čo a kde uverejnil, koľko doktorandov vypromoval a koľko grantov a v akej výške dostal. Každý dostáva známku.

Na základe tohto hodnotenia ministerstvo školstva prideľuje univerzite peniaze. V Austrálii sa hodnotia celé katedry či oblasti výskumu.

V USA to takto nefunguje?

Nie, tam kvalitu určuje trh. Univerzity si strážia reputáciu, na základe ktorej dokážu pritiahnuť nové talenty, učiteľov a výskumníkov. Popredné univerzity si študentov môžu vyberať, lebo uchádzačov je veľa. Na základe reputácie získavajú aj súkromných sponzorov.

Existujú však rebríčky vysokých škôl, ktorými sa študenti riadia. V Amerike je populárny ranking univerzít USA Today, celosvetovo zase QF ranking. Rebríček top 100 biznisových škôl zostavujú The Economist či Financial Times. Do obidvoch je ťažké sa dostať a dlhodobo udržať.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čo by ste poradili univerzitám na Slovensku, aby si udržali perspektívnych študentov, ktorí za kvalitou odchádzajú do zahraničia?

Nemám zázračné riešenie, ktoré hneď všetko napraví. Škandály súvisiace s financovaním neexistujúceho výskumu, rozdávaním akademických hodností či dokázané plagiátorstvo bez následkov spôsobili veľkú škodu na prestíži slovenského školstva v zahraničí.

Ale aj doma v študentskom prostredí. Preto nám mladí ľudia utekajú za serióznym štúdiom za hranice. Vinníci sú kdesi schovaní, niektorí už zabudnutí, biľag na tvári nášho školstva však ostane dlho.

Spolupracujem s Ekonomickou univerzitou v Bratislave, takže pomery na Slovensku trošku poznám, najmä v ekonomických vedách. Slovenské univerzity sú obrovský Titanik, ktorý je ťažko otočiť.

Kto ten Titanik riadi?

Problémom sú napríklad požiadavky ministerstva školstva na docentov a profesorov, ktoré zväzujú ruky progresívnym rektorom či dekanom a ovplyvňujú výkon aj najambicióznejších vedcov.

V ekonómii sa požadujú publikácie v domácich časopisoch, ktoré nikto zo svetovej vedeckej komunity nečíta, lebo sú v slovenčine. Šikovní mladí vedci musia písať skriptá a monografie namiesto vedeckých článkov. Aby splnili požiadavky, musia publikovať v zborníkoch.

Organizujú sa tak konferencie v „Hornej Dolnej“, z ktorých vyjde zborník. Článok zo zborníka však už žiadny vedecký časopis nezoberie, lebo už bol uverejnený. Je to obrovská strata akademického času a plytvanie verejných financií. Tieto nezmyselné nariadenia treba zmeniť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čo je dôležitejšie ako publikačná činnosť?

Dôležité je zamerať sa na kvalitný výskum. Akademická činnosť je teraz rozdrobená na plno nepotrebných úkonov. Načo má každý docent napísať skriptá? Bude ich veľa v malom náklade a to je opäť plytvanie verejnými zdrojmi.

Kvalitné univerzity vo svete netlačia na množstvo publikácii. Radšej nech má vedec jeden kvalitný článok raz za rok ako množstvo priemerných, ktoré nikto nečíta a necituje.

Ako motivovať akademikov, aby písali len kvalitné články?

Peniazmi a tlakom na kvalitu. Na našej univerzite v Sydney používame pri hodnotení akademikov ranking vedeckých časopisov. Ak mal niekto článok v A* časopise, dostane desaťtisíc dolárov na vedecké účely, v áčkovom tritisíc, v béčkovom tisíc. Teraz to zmenili a peniaze budeme dostávať iba za články v A* alebo A časopisoch.

Je to pre vedcov také poštuchnutie. Iniciatíva prichádza z ministerstva, na kvalitu tlačí aj univerzita a aj kolegovia. Vážia si vás vtedy, ak pracujete na niečom novom, zaujímavom a posúvate hranice poznania. Buduje sa tak kultúra kvalitného výskumu. Nesnažia sa iba robiť čiarky za výkon, ako sa to vyžaduje na Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pomohlo by kvalite slovenských univerzít ich preriedenie?

Univerzity v Sládkovičove nepotrebujeme. Také školy nerobia výskum a nemajú ani stálych profesorov. Lektori, ktorí tam učia, sedia na viacerých stoličkách, ich prednášky často nie sú kvalitné. Študenti potom hlasujú nohami a utekajú do Česka či ďalej do zahraničia.

Ak nebudeme od škôl vyžadovať kvalitu, úniku mozgov nezabránime. Musíme vytvoriť ozajstný trh vzdelávania. Je lepšie mať menej kvalitných univerzít ako veľa priemerných. Štát to, žiaľ, platí namiesto podpory seriózneho výskumu. Je mi ľúto poslucháčov, ktorí márnia svoj čas na vysokých školách s nízkou úrovňou.

Neškodí školám financovanie podľa počtu študentov?

Tak to funguje aj v Austrálii. Každá škola chce rásť a prilákať viac študentov. Ale nerobí masívny nábor. Uchádzačov selektujú a vyberajú tých najlepších.

Plagiátorstvo v predátorských časopisoch

Momentálne ste na Aljaške? Čo tam robíte?

Som na štúdijnom pobyte na Aljašskej univerzite v Anchorage. Hoci sa zdá, že je to na konci sveta, univerzita má výborne experimentálne centrum a vynikajúcich ekonómov. Centrum založil americký profesor Vernon Smith (držiteľ Nobelovej ceny za rozvoj experimentálnej metodológie v ekonómii - pozn. red.).

Pred pár rokmi, keď som bol na Aljaške na sabatikale, sme začali riešiť jeden zaujímavý výskumný projekt. Dostali sme naň prestížny grant, ale pre pandémiu sme ho nemohli dokončiť. Preto som prišiel opäť.

Z vašej materskej univerzity v Sydney vás pustili bez problémov?

Keď prednášam, tak som v Sydney, ale moje Executive MBA prednášky sa skončili koncom augusta. Keď neprednášam, venujem sa výskumu a môžem cestovať na iné univerzity. Bývam na Novom Zélande. Tam zase najradšej píšem.

SkryťVypnúť reklamu

Ako funguje presun medzi univerzitami?

Grant, vďaka ktorému som na Aljaške, je z medzinárodnej nadácie pre výskum v experimentálnej ekonómii. Dostali sme ho s dvoma kolegami z Aljašskej univerzity. Na výskum mi prispieva aj moja univerzita v Sydney.

Pri dlhšej návšteve ako napríklad teraz, keď som tu na šesť týždňov, mi pobyt hradia viaceré zdroje a prispela aj Aljašská univerzita. V apríli počas letného semestra sem prídem opäť.

Je okolo získavania grantu veľa byrokracie?

Závisí to od organizácie, ktorá ho poskytuje. Tento grant, ktorý použijeme na zaplatenie experimentov, bol administratívne jednoduchý. Prihláška mala päť strán, na ktorých sme vysvetlili dôležitosť našej vedeckej otázky a ako ju chceme zodpovedať a priložili sme naše cévečka. Iné grantové agentúry v Austrálii či na Slovensku majú formuláre aj cez 70 strán. Napísanie žiadosti zaberie aj mesiac.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Musíte výslednú štúdiu publikovať vo vedeckom časopise?

To je vždy náš cieľ. Vedeckých časopisov je veľa, ale my sa snažíme cieliť na tie najlepšie, aby ľudia našu štúdiu čítali a aby mala dosah. Ľudia sa dozvedia o našich vedeckých záveroch a môžu ich použiť v ďalšom výskume alebo v praxi.

Ktoré časopisy sú najlepšie?

V ekonómii do top päťky patria American Economic Review, Econometrica či Quarterly Journal of Economics, ktorý vydáva Harvardova univerzita. Je veľmi ťažké sa do nich dostať. Prijímajú asi dve percentá predkladaných štúdií.

Potom je päť ďalších všeobecných časopisov a desať špecializovaných, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam ekonómie. Všetky sú kvalitné.

Už ste mali článok v prvej päťke?

Pred dvoma rokmi nám uverejnili článok v American Economic Review Insights a niekoľko štúdií som mal v popredných špecializovaných ekonomických časopisoch.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ak by sa vám článok nepodarilo dostať do top časopisov, musíte vrátiť grant?

Nie, ale ovplyvní to moje šance dostať ďalšie financie v budúcnosti. Keďže mám na univerzite definitívu (miesto na neurčitý čas - pozn. red.), s publikáciou článku sa nemusím ponáhľať, môžem ho vylepšiť a skúsiť publikovať v inom kvalitnom časopise. Je lepšie štúdiu dôkladne prepracovať, ako ju uverejniť vo vedeckom periodiku, ktoré nikto nesleduje.

Ste v redakčnej rade Journal of Behavioral and Experimental Economics. Je možné tam presadiť článok vášho kolegu, aby mal citácie?

V žiadnom prípade. Aj v špecializovaných časopisoch je veľká konkurencia. Žiadny kamarát vám nepomôže. Každý článok musí prejsť prísnym recenzným konaním. Najprv ide hlavnému editorovi, ktorý posudzuje, či sa tematicky hodí do časopisu.

Keď prejde sitom, posunie ho pomocnému editorovi, ktorý osloví viacerých recenzentov. Tí posudzujú kvalitu článku a jeho prínos pre vedeckú komunitu. Tiež hľadajú v článku metodologické chyby.

Ak je prínos článku k rozvoju poznania značný, ale recenzentom sa niečo nepáči, dajú autorovi článok prerobiť alebo doplniť. Autori nemusia výhrady prijať, ak si vedia svoje závery obhájiť. Recenzné konanie tak nielenže vyberá najlepšie články, ale aj zvyšuje ich kvalitu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Koľko času máte na opravu?

Závisí to od časopisu a tiež od vyžadovaných úprav. Zvyčajne tri až šesť mesiacov. Recenzné konanie však môže mať niekoľko kôl. Aj po viacerých kolách môže byť neúspešné, ak autori nedokážu uspokojivo zodpovedať požiadavky recenzentov.

Nemôže článok počas toho zostarnúť, prípadne sa stať, že vás niekto predbehne?

Môže sa to stať, ale článok zvyčajne nahadzujeme na verejnú vedeckú doménu už pred recenzným konaním. Keďže v ekonómii dlho trvá, kým článok vyjde v tlači, takto sú najnovšie poznatky dostupné oveľa skôr. Na článku je uvedený dátum, takže vieme obhájiť, že sme boli prví.

Plagiátorstovo nehrozí?

V odbore experimentálnej ekonómie som sa s ním nestretol. Plagiátorstvo však existuje všade vo svete a je očividné najmä v predátorských časopisoch, ktorým akademici platia za uverejnenie článkov. Motiváciou je vykazovať vyžadovanú publikačnú činnosť. Recenzné konanie je iba naoko.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu