Autor je predseda predstavenstva Prvej slovenskej investičnej skupiny
To je otázka, ktorú si kladiem vždy, keď počujem rôzne skupiny podnikateľov nariekať nad vysokými cenami energií, nad vplyvmi na ich podnikanie, na ich ziskovosť či prežitie. Ale aj lekárov, penzistov a podobne. Všetci by chceli od štátu dostávať, premiér a jeho ministri dávať a tí ex by vraj dávali ešte viac. V zásade je to ľudské, a teda aj pochopiteľné.
Akoby zázrakom sa však nikto nesťažuje, že mu berú. Áno, sťažujú sa na zdražovanie, ale nie na to, že im niekto, napríklad štát, berie cez zvýšené dane či odvody.
Takmer by sa dalo povedať, že tu máme zázrak. Štát je v hlbokom deficite, zadlžený po uši, začína mať problémy si požičať za rozumný úrok, ale čoraz viac dáva a pritom neberie (explicitne nechce zavádzať nové dane). Akoby sme žili v inom vesmíre, kde neplatí zákon zachovania energie.
Avšak podľa našej ústavy, štát to sme my. Občania Slovenskej republiky zastúpení parlamentom a vládou. Skúsme si to teda povedať jasne. Ak niekto žiada pomoc od štátu, tak ju žiada de facto od občanov Slovenskej republiky.
Kto má teda komu pomáhať? Pekári hotelierom, penzisti lekárom či zamestnanci podnikateľom? Kto má byť s kým solidárny? Lebo o to ide. O solidaritu realizovanú prostredníctvom štátu.
