Dvadsiateho prvého januára 1968 denník Smena vyhlásil zbierku na podporu výstavby inovatívneho dopravného systému vo Vysokých Tatrách. Išlo o jednokoľajovú nadzemnú dráhu na estakáde (monorail), akou sa v tom čase mohlo vo svete pýšiť len pár lokalít, napríklad kalifornský Disneyland.
Zbierka pobláznila celé Slovensko. Na rýchlodráhu sa skladali vysokoškoláci, pracujúci, vojaci aj umelci. Slovenské národné divadlo na podporu projektu organizovalo špeciálne predstavenia. Obyvatelia krajiny verili, že v Tatrách budú môcť využívať dopravu budúcnosti.
Veľké nadšenie však čoskoro vystriedalo veľké sklamanie. Osud jednokoľajky, ktorá mohla zmeniť nielen tatranský región, opisujeme v ďalšej časti seriálu Megalomanské projekty.

Pýcha národa
Príbeh o veľkom tatranskom sne siaha až k začiatku 20. storočia. Aj vďaka rozvoju vlakovej dopravy na dnešnom území Slovenska sa v Tatrách začala rozvíjať turistika. Ozubnicovú železnicu, ktorá prepojila Štrbu a Štrbské Pleso, spojazdnili v roku 1896 a horlivo sa debatovalo aj o spojení tatranskej osady Smokovec s Popradom.