Horehronský kráľ, pán či barón, ale aj slovenský Baťa. Aj také prezývky má majiteľ Železiarní Podbrezová Vladimír Soták.
V médiách sa v posledných rokoch zviditeľnil expresívnymi výlevmi a ostrou kritikou niektorých politikov. Často sa staval do pozície autority, ktorá poukazuje na neprávosti a nespravodlivosti. Táto pozícia je Sotákovi vlastná.
K podbrezovským železiarňam sa dostal prostredníctvom privatizácie pred tridsiatimi rokmi. No keďže podnik dodnes prosperuje, vyhýba sa hanlivej prezývke "privatizér". Skôr naopak, patrí k najrešpektovanejším manažérom v slovenskom priemysle.

- Ako sa vyštudovaný hutník zaradil medzi najbohatších a najmocnejších ľudí v krajine? Príbeh Vladimíra Sotáka opisujeme v ďalšej časti seriálu Magnáti.
"Chcem viac zarábať"
Hutníctvo a horehronské železiarne sa vinú celou Sotákou profesijnou kariérou. Touto cestou sa vydal vlastne už ako tínedžer. Narodil sa v Sobranciach, po základnej škole nastúpil na Strednú priemyselnú školu hutnícku v Snine a po nej v roku 1979 absolvoval Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach.
Už v tom čase mal skúsenosti s prácou v Železiarňach Podbrezová, praxoval tam ako technológ. Do podniku sa vrátil aj po základnej vojenskej službe, ale predchádzajúcu pozíciu nechcel. Mal už rodinu a ako sám spomína, chcel zarábať viac.

"Požiadal som vedenie fabriky, aby ma zaradilo na miesto robotníka. Nechcel som robiť za smiešne peniaze ako inžinier, keď ako kalič som mohol zarobiť, a aj som zarobil, dvakrát toľko. Bola to dobrá skúsenosť," hovoril v roku 2015 pre Trend. Podľa jeho slov by na "úradníckej" pozícii zarobil 1700 korún mesačne, kým v kaliarni bral 3500 korún.

Vedenie podniku však Vladimíra Sotáka čoskoro preradilo na pozíciu adekvátnu jeho vzdelaniu. Stal sa vedúcim bezpečnosti a hygieny práce. "Ešte aj dnes je na všetkých metodických usmerneniach a príkazoch môj podpis z toho obdobia. Poriadok, ktorý vidíte na pracoviskách, tu bol aj za socializmu. Mnohí mi to neveria," chválil sa s odstupom času.