V roku 2010 pečivárska firma I.D.C. Holding spustila reklamný spot, o ktorom sa veľa hovorilo. Hlas v reklame sa pýtal: „Vedeli ste, že na Slovensku sa každú sekundu zjedia jedny horalky?“ (O pár rokov neskôr to boli už dvoje horalky za sekundu.)
Tento reklamný motív by sme mohli trochu prerobiť: „Vedeli ste, že možno aj vďaka vám zarobí Pavol Jakubec každú sekundu pár centov?“

Pavol Jakubec je majiteľom výrobcu horaliek. Práve sladkosti mu pomohli na pomyslený vrchol. Vyštudovaný architekt sa vypracoval medzi najbohatších Slovákov, podniká aj v realitách, gastre a gumárenskom priemysle.
- Biznisový príbeh Pavla Jakubca rozoberáme v ďalšej časti seriálu Magnáti.
Tvorivé začiatky
Omieľaná fráza, že životné cesty bývajú kľukaté, platí aj pre Pavla Jakubca. Už v mladom veku ukazoval, že na rozdiel od rovesníkov dokáže využiť svoj talent, aby sa rýchlejšie dopracoval k cieľu. A tak sa svojím prvým autom mohol pochváliť už ako 18-ročný. Písal sa rok 1976.
„Mal som skončenú umeleckú priemyslovku – odbor sochárstvo a pri tesaní sôch pre slávnych autorov som si zarobil na tie časy dobré peniaze,“ spomínal Jakubec v roku 2011 v rozhovore pre Hospodárske noviny.

Pri sochách však nezostal. Rozhodol sa pre dráhu architekta. Na Slovenskej vysokej škole technickej (dnešnej Slovenskej technickej univerzite) v Bratislave vyštudoval fakultu architektúry.
Pred revolúciou sa tejto profesii venoval v štátnom podniku Stavoprojekt. „Darilo sa mi a som presvedčený, že keby som nepresedlal na biznis, mám dnes špičkovú architektonickú kanceláriu,“ povedal Jakubec v roku 2017 pre magazín Forbes.
Zo Stavoprojektu jeho kroky zamierili do česko-slovenskej pobočky britskej poradenskej firmy Central European Development. Jeho úlohou bola príprava privatizačných projektov pre jej klientov.
Riaditeľom firmy bol Štefan Kassay, ktorý v Jakubcovom príbehu zohral zásadnú úlohu. „Spriatelili sme sa ešte na konci socializmu, bol šéfom mojej manželky, neskôr sme vedľa seba bývali,“ vysvetľoval Jakubec.
Vo vlastnom
Aj keď medzi Jakubcom a Kassayom je 17-ročný vekový rozdiel, v biznise dokázali postupovať spoločne niekoľko desaťročí. Už v roku 1992 založili spoločnosť Investment Development Company.
„Získali sme k sebe cestu a dôveru, preto sme sa aj spoločne pustili do podnikania,“ približoval Jakubec. Predmet podnikania ich firmy bol v podstate podobný Central European Development.
V roku 2006 Jakubec pre Trend vysvetľoval, prečo sa od vtedajšieho zamestnávateľa osamostatnili: „Spoločnosť sa nesprávala celkom korektne a rozlúčili sme sa s nimi. Skúsenosti s privatizačnými projektmi nám ostali. Hoci sme nemali dosť vlastných zdrojov, bola doba, keď sa dali čerpať úvery.“
Investment Development Company (v skratke I.D.C.) sa spočiatku zameriavala na vyhľadávanie investícií a vhodných obchodných partnerov vo vtedajšom Česko-slovensku.
V roku 1992 však majitelia firmy rozhodli zapojiť do privatizácie. Vypracovali projekt na Pečivárne Sereď a v tendri so 17 uchádzačmi za ne ponúkli najvyššiu sumu, a to 400 miliónov slovenských korún. O rok nato získali podnikatelia aj štátny podnik Figaro Trnava za 240 miliónov slovenských korún.

Nešlo malé fabriky. V tom čase dosahovali ročné tržby na úrovni 1,5 miliardy korún. Objavili sa preto teórie, že Jakubec s Kassayom ich kúpili lacno.
„Naopak, na tie časy sme zaplatili nehorázne sumy, dokopy vyše šesťsto miliónov korún. Zobrali sme si úver, nemali sme žiadne úľavy, odratúvanie investícií z ceny ako niektorí iní privatizéri,“ vysvetľoval neskôr Jakubec s tým, že trnavské Figaro vlastne preplatili: „S odstupom času treba povedať, že sme kúpili kopu šrotu, lebo závod sme museli rýchlo zmodernizovať.“
Aj Kassay (v roku 2012) argumentoval, že privatizáciou podnikov išli do osobného rizika: „Hrozilo nám obom, že prídeme o naše domy, ktoré sme založili bankám a pekne krásne sa vysťahujeme kamsi na ulicu. Prosto, naše plány boli vynikajúce, ale realizácia veľkolepých projektov meškala vplyvom nečakaných prekvapení od úradov.“

Hviezda rástla
K Seredi a Trnave postupne Jakubec a Kassay pridávali ďalšie podniky v Holíči, Cíferi a Ilave. Ich skupine, ktorú pomenovali I.D.C. Holding, sa podarilo stabilizovať výrobu a aj rásť. Na rozdiel od iných privatizérov, ktorí podniky v divokých 90. rokoch rozkradli či nechali skrachovať.
Vo svojom sektore ostali Jakubec a Kassay prakticky osamotení domáci investori. Ostatné väčšie cukrovinkárske závody poskupovala zahraničná konkurencia, ktorá sa zaujímala aj o aktíva I.D.C.
„Máme ponuky najmä od fondov rizikového kapitálu, i keď za nimi môžu byť aj konkurenti z biznisu. Tí vám to nikdy nepovedia priamo, ale vždy si nájdu nejakú cestu bokom. Zatiaľ nie je čas, aby I. D. C. Holding zmenil akcionársku štruktúru,“ povedal Jakubec v roku 2006 pre Trend.
Medzičasom sa Slováci so zahraničnou konkurenciou stretávali na súdoch, napríklad pre používanie značky Figaro, ktorá vznikla v Trnave.