Najdôležitejšou firmou jeho podnikateľského impéria je I.D.C. Holding, výrobca horaliek a ďalších cukrovinkárskych produktov.
Pavol Jakubec však vlastní aj gumársku spoločnosť Vegum a megahotel Damian, ktorý vyrástol v stredisku Jasná v Demänovskej doline.
Ako hovorí, do odchodu do dôchodku mu zostáva päť rokov. Dovtedy chce stihnúť jeden developerský projekt. Zatiaľ pripravil fabriky v Seredi a Cíferi na expanziu. So sladkosťami sa pozerá najmä po Poľsku.
V rozhovore sa dočítate aj:
- Ako si spomína na obdobie privatizácie?
- Odkiaľ mal vstupný kapitál na privatizáciu?
- Prečo I.D.C. Holding dosiahol vlani rekordné výsledky?
- Prečo skončil Vegum v strate?
- Kedy bude otvorený hotel Damian Jasná?
- Prečo sa ospravedlnil klientom Damianu?
- Aké plány má do budúcnosti?
V kariére väčšiny najbohatších Slovákov sa vyskytuje bod, v ktorom im zarobil alebo výrazne pomohol biznis so štátom. Vo vašom prípade to tak nie je. Bol to zámer či náhoda, že so štátom neobchodujete?
V prvom rade je to nastavenie a filozofia. Nechcel som byť poplatný nijakej politickej strane v ktoromkoľvek období. Keď ste totiž poplatný nejakému štátnemu riadeniu, zväčša s ním robíte aj biznisy.
Spolu s mojím obchodným partnerom (Štefanom Kassayom – pozn. red.) sme si povedali, že budeme apolitickí. Na druhej strane, náš biznis sa týkal sladkostí a ako by sme v ňom mohli obchodovať so štátom?
Našimi produktmi sa síce dopĺňali štátne hmotné rezervy, ale išlo len o zanedbateľné množstvá polotovarov. Z toho vyplynulo aj to, že sme so štátom nikdy nemali konflikty.
Ale politikov ste poznali?
Keď sme pred tridsiatimi rokmi začínali, tak sme sa stretávali s politickými garnitúrami. Mnoho ľudí sme poznali, ale nemal som a ani doteraz nemám medzi politikmi kamarátov.
Možno to bola chyba, možno sme mohli viac prosperovať a mať aj nejaké výhody. Najmä v deväťdesiatych rokoch ste mohli získať obrovské benefity v privatizácii. To sa nás však nikdy netýkalo, my sme všetko do poslednej koruny zaplatili načas.
Dokonca sme nikdy nedostali štátne dotácie. Raz sme pre ne boli malí, potom veľkí, alebo pôsobili v nesprávnom kraji. Prvú podporu sme dostali až teraz ako kompenzáciu zvýšených cien energií.
Ako ste vnímali, že na trhu pôsobili podnikatelia, ktorí systém „štátnej podpory“ využívali viac?
To je ich vec. Nás to nikdy nezaujímalo. Keď si pomohli, nezávidel som im.
Ľudí na ministerstvách sme nepoznali
Seredské pečivárne a trnavskú čokoládovňu ste začiatkom 90. rokov získali v privatizácii. Kto prišiel s myšlienkou, že poďme do toho?
S mojím obchodným partnerom profesorom Kassayom som sa stretol tak, že robil na jednom pracovisku s mojou manželkou. Po revolúcii sa presťahoval do Prahy, kde pracoval pre istú britskú firmu, ktorá u nás mala hľadať možnosti privatizácie. Ja som k nim nastúpil tiež.
Postupne sa ukázalo, že tá firma nie je až taká krásna, ako to vyzeralo. Neboli to totiž investori, ale len sprostredkovatelia. Keď sme odhalili pravdu, tak sme si povedali, že to môžeme robiť aj my. Tam vznikla myšlienka, že do privatizácie by sme sa mohli zapojiť aj osobne.
Ako to prebiehalo?
Dobre sme sa dopĺňali. Pán Kassay bol špecialista na písanie projektov, veď v minulosti pracoval ako novinár. Ja som mal trpezlivosť a dokázal som dlhé hodiny vystávať na zadymených chodbách Fondu národného majetku.
Nejako sme to pretrpeli a podarilo sa nám získať najprv Pečivárne Sereď a potom aj Figaro Trnava. Každý podnik bol privatizovaný v inej politickej garnitúre.
Pri mnohých privatizačných projektoch v 90. rokoch sa rozhodovalo po straníckej a politickej linke. Vo vašom prípade to tak nebolo?
My sme ľudí na ministerstvách nepoznali, pre nás boli všetci noví, keďže sme fungovali z Česka. Jednoducho sme vyhrali tender. Stále sme pritom mali dvoch alebo troch konkurentov. Našou výhodou je to, že sme boli skúsení, hoci sme mali rovnakú štartovaciu čiaru ako všetci ostatní. Vnímali sme to ako šancu, ktorej sme sa chytili.
Odkiaľ ste mali vstupný kapitál?
Mali sme maličký kapitál. Vtedy nebolo potrebné mať veľké peniaze. Kto mal vtedy 300 či 400 miliónov? Možno Gott v nemeckých bankách. My sme vtedy mali len tie peniaze, ktoré sme mali nasporené.
Pán Kassay bol novinár, ja som bol architekt, výtvarník, ktorý na to obdobie zarábal veľmi dobre. Ale nemali sme dosť kapitálu na nákup fabriky.
