„Ak by som to chcel vzdať, už tu nie som,“ hovorí odhodlane 94-ročný dôchodca Viliam Sedlár. Za sebou má zaujímavý životný príbeh. Posledných 14 rokov sa točí okolo mlyna Klepáč na Železnej studničke v Bratislave.
Spolu s manželkou ho pôvodne chceli venovať deťom, narazili však na vplyvnú skupinu okolo podnikateľa Michaela Dragašiča. Sedlár sa s ním od roku 2009 súdi. „Mysleli si, že dožijem v Austrálii a nebudem sa starať do toho, čo sa deje v Klepáči,“ hovorí.
V rozhovore pre INDEX Viliam Sedlár vysvetľuje, ako súdy uznali faktúry, ktoré voči nemu vystavil pobočník Mariana Kočnera a odsúdený falšovateľ zmeniek Štefan Agh, aj to, že exekútor mu berie nielen mlyn Klepáč, ale aj byt a garáž.
Na Železnej studničke pripravujú dražbu. Predávať sa bude kultová stavba Čítajte V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo sa Viliam Sedlár a jeho manželka rozhodli emigrovať z Československa,
- aké plány mali s mlynom Klepáč, keď im ho po revolúcii vrátili,
- aké skúsenosti má Viliam Sedlár so slovenskými súdmi,
- prečo po ňom idú exekútori a ako vníma pripravovanú dražbu Klepáča,
- prečo boj s vplyvným podnikateľom ani za celých 14 rokov nevzdal.
Odkiaľ pochádzate?
Narodil som sa v obci Jasová v okrese Nové Zámky v roku 1929. Rodičia mi spomínali, že v tom čase bola krutá zima. V deň, keď som sa narodil, 11. februára, pri Zvolene namerali -41 stupňov Celzia.
Keď som začal chodiť do základnej školy, presťahovali sme sa do Bratislavy. Otcovi tam jeho švagor našiel novú prácu.
Kam smerovali vaše kroky po základnej škole?
Vyštudoval som stavebnú priemyslovku. S tým som sa však neuspokojil a išiel som aj na vysokú školu. Vyštudoval som vodné hospodárstvo.
Po škole som v tomto odbore aj pracoval, najprv na projektovom a neskôr na investičnom oddelení. Špecializoval som sa na lokalitu Záhoria a malé vodné nádrže ako Buková a Vrbovce.
Ako ste sa stretli s manželkou?
V Slovenskej akadémii vied. Pracovala na oddelení biológie rastlín a biodiverzity. Brat tam robil stavebný dozor, musel však narukovať, zaskočil som ho ja. Tam sme sa s manželkou spoznali. Ale kým sme sa dali dokopy, ubehlo desať rokov.
Príbuzným sme boli dobrí len na bony
Spolu ste opustili vtedajšie Československo. Kedy k tomu došlo?
V roku 1968, počas prvej veľkej vlny migrácie.
Ako to prebiehalo?
Išli sme na dovolenku do Juhoslávie. Vedeli sme, že nesmieme ísť cez Maďarsko, ale cez Rakúsko. Aj preto sa nám to podarilo.
Dlho ste rozmýšľali nad tým, že emigrujete?
Prakticky od narodenia. S manželkou sme sa zhodli, že chceme cestovať po svete a vidieť iné krajiny.
Zaujímavé bolo, že keď sme prišli do Rakúska, verbovali nás rôzne krajiny. Dokonca sme uvažovali nad tým, že by sme šli do Iránu, ale vyhrala Austrália.
Prečo?
Príbuzní nám povedali, že Švajčiari nám dajú vízum priamo na hranici. Úlohu zohralo aj to, že manželka sa na konferencii v Brne zoznámila s manželkou jedného švajčiarskeho profesora. Práve za ním sme na začiatku prišli.
Našli ste si vo Švajčiarsku uplatnenie?
Áno, pracovali sme v tom, čo sme vyštudovali. Ja som pracoval na budovaní závlah pre farmárov a projektovaní vodovodov. V jednom podniku som pracoval dvadsať rokov.
Podobne aj manželka, ktorá pracovala vo vedeckom inštitúte ETH, najprv pracovala na štipendium, neskôr na celý úväzok.
Nakoniec vaše kroky aj tak viedli do Austrálie. Vo Švajčiarsku sa vám nepáčilo?
Komu by sa vo Švajčiarsku nepáčilo? S manželkou sme však mali túlavé topánky. Cestovali sme, kam sa dalo. Kanárske ostrovy, Cejlón, iné európske krajiny.
Raz sme v novinách našli článok o austrálskych Slovákoch. S jedným sme sa skontaktovali a Austráliu navštívili počas našej cesty okolo sveta. Potom sme sa tam vrátili ešte na dovolenku a postupne sme precestovali celú krajinu.
Vtedy sme stretli pár pôvodom zo Slovenska, ktorý dlhodobo prenajímal bývanie. Bol to krásny dom asi sto kilometrov severne od Brisbane. Vyšli ste von na terasu a mali ste pekný výhľad na more.
Nič nám tam nechýbalo. Rozhodli sme sa, že na tomto mieste strávime dôchodok.
Kde vás zachytila informácia, že v Československu padol režim?
Mal som vtedy 60 rokov a boli sme práve na ceste zo Švajčiarska do Austrálie.
Nerozmýšľali ste nad tým, že sa do Československa vrátite?
Už sme tam nemali žiadne väzby. Pre rodinných príslušníkov sme boli dobrí, len kým sme mali bony (poukážky, ktorými sa platilo za tovar v predajniach Tuzex, pozn. red.). Necítili sme nejakú spolupatričnosť.
Napriek tomu sme si v Bratislave kúpili byt s tým, že raz sa vrátime. V Austrálii sme boli len na prechodný pobyt. Mohli sme si ho síce predlžovať, nebol v tom problém, ale Slovensko mala byť poistka.
V Austrálii sme žili do roku 2014, kým mi nezomrela manželka. Potom som sa vrátil na Slovensko. V Austrálii som tak žil vyše dvadsať rokov.
Miško ma opil sľubmi, uveril som mu
Po revolúcii ste sa prihlásili k mlynu Klepáč na Železnej studničke.
Bol to majetok mojej manželky. Keď sme sa vrátili po revolúcii na návštevu Slovenska, manželka si Klepáč pozrela a povedala, že ho nechce užívať. Ale nechceli sme ho ani speňažiť.
Dostali sme nápad, že ho venujeme deťom a mládeži. Bratislava v tom čase nemala podobné zariadenie. Chceli sme z toho spraviť základňu pre deti v prírode. My sme deti nemali a neboli sme odkázaní ani na predaj majetku. Nežili sme si zle.
Mlyn Klepáč (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Ako ste vyberali nájomcu mlynu?
Vybrali sme riaditeľa Bratislavskej únie turistických oddielov mládeže pána Šrétera. Aj rodinný známy nám odporúčal, aby sme mlyn zverili tejto organizácii. My sme nechceli na prenájme nič zarobiť. Žili sme si svoj život a cestovali po svete.
Mlyn však prevádzkoval klub Kon-tiky, ktorý založila manželka pána Šrétera. Cieľom bolo, aby na občianske združenie mohli získať dotácie. Aj preto chceli získať objekt do svojho vlastníctva.
Ako sa však ukázalo, žiadne peniaze nedostali. Neplnili ani dohodnuté podmienky. Mlyn nezveľaďovali a ani ho neotvorili pre deti, preto sme požiadali o jeho vrátenie. Nakoniec sa nám to podarilo až po päťročnom súdnom spore.
Médiá písali o tom, že spor bol vyriešený „po zásahu“ podnikateľa Michaela Dragašiča. Čo urobil?
Miško, tak si hovoril, sa mi jedného dňa ozval do Austrálie, kde som vtedy žil. Napísal e-mail a ponúkal mi pomoc s tým, že jeho cieľom je zveľadiť Železnú studničku.
Navrhol, že založíme občianske združenie a Klepáč vrátime do pôvodného stavu. Hovoril, že členom združenia bude aj profesor Miron Šramka a právnik Ľubomír Schweighofer. Dá sa povedať, že ma týmito sľubmi „opil“. Uveril som mu.
Upozorňoval som ho, že nemám doriešený spor s Kon-Tiky. On ma ubezpečil, že pozná ľudí na krajskom súde a ten spor rýchlo vyriešime.
Čo sa dialo potom?
Nakoniec sme sa s Kon-Tiky dohodli mimosúdne. Viete, čo bolo zaujímavé? Občianske združenie Klepáč - združenie pre ôsmy mlyn na Vydrici sme (s Michaelom Dragašičom, pozn. red.) zakladali v roku 2006. On pýtal stavebné povolenia na úpravu Klepáča už v novembri 2005. To je vydokladované aj podaniami.
Ako vaša spolupráca vyzerala na začiatku?
Vytvorili sme stanovy a dali zaregistrovať občianske združenie. Veľmi rýchlo sme začali rekonštrukciu. On ma presviedčal, že sa o všetko postará. Že Klepáč spoločne zveľadíme a naplníme naše predstavy.
Viete, ja som vtedy žil v Austrálii, na Slovensko som lietal sporadicky. Ja som dodával financie, on materiál a ľudí.
Kedy prišli prvé problémy?
V roku 2009 som zistil, že z účtu nášho občianskeho združenia boli vybrané peniaze, ktoré som tam vložil. Išlo asi o 47-tisíc eur.
Navyše, z druhej strany neboli plnené dohodnuté podmienky. Neplnili revitalizačný fond, neplatili dohodnuté poplatky za nájomné či energie. Tak som sa rozhodol vypovedať nájomnú zmluvu.
Medzitým však Miško dal zapísať nájomnú zmluvu združenia do katastra. Udialo sa to poza môj chrbát bez toho, aby som to vedel. Toto sa však nedialo len mne.
Ako to myslíte?
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia existovala na Slovensku takzvaná bytová mafia. Zameriavala sa na starších vlastníkov nehnuteľností, ktorí žili v zahraničí. Boli pre ňu ľahká korisť, keďže žili mimo a nevyznali sa v trikoch a úskokoch. Máme vedomosť o ďalších podobných prípadoch, keď títo ľudia prišli o svoje nehnuteľnosti.
V roku 2009 vám Dragašič a jeho ľudia odopreli vstup do Klepáča.
Vylúčili mňa aj mojich ľudí zo združenia. Zamedzili mi prístup k účtu aj k nehnuteľnosti. Vymenili zámky a povedali mi, že tam nemám čo robiť. Je smiešne, že v súdnych konaniach hovoria o tom, že som tú nehnuteľnosť užíval po celé roky.
Súdny spor stále trvá. V máji tohto roka Krajský súd rozhodol, že odstúpenie od zmluvy, ktoré som zaslal združeniu, bolo platné. Inak povedané, (Dragašičovci, pozn. red.) na súde klamali, že Klepáč som mal celý čas užívať ja a pritom som mal súdom nariadený zákaz vstupu na Klepáč?
Nájomný vzťah združenia Klepáč teda od mája tohto roka neplatí. Oni však vyvolali ďalšie dve konania.
Nedal sa spor urovnať mimosúdne?
Vyvolali sme niekoľko stretnutí, mali sme snahu sa dohodnúť. Z ich strany sme však nemali žiadnu reakciu. Naše stretnutia ignorovali. Mali za sebou právnikov a predovšetkým súdy.
V akom zmysle?
Diali sa nepochopiteľné veci. Napríklad okresný súd Bratislava IV žiadali o vydanie predbežného opatrenia. Ten im to zamietol, a tak sa obrátili na súd Bratislava III, kde uspeli. Rozhodnutie bolo v katastri zapísané do 24 hodín. Spor o prenájom Klepáča je však len jedna vec.
Viliam Sedlár sa o Klepáč súdi už od roku 2009. (zdroj: INDEX)Na súdoch som zažil neuveriteľné veci
Ďalší spor vznikol pre údajné neplatenie faktúr.
Generálnym sponzorom výstavby bola oficiálne spoločnosť Pressburg Finance Group. Je to aj na tabuli na Klepáči. Túto firmu najprv vlastnil Miško, v roku 2008 ju prebral Štefan Agh.
Toho určite poznáte, zviditeľnil sa v kauze zmeniek televízie Markíza (za falšovanie zmeniek bol odsúdený na 13 rokov väzenia, pozn. red.). Agh vystavil faktúru, pre ktorú sa začali spory a následné exekúcie. Išlo pritom o vymyslenú faktúru na 91-tisíc eur. Bola vystavená bez čísla účtu či čísla objednávky.
A viete, čo je smiešne? Uviedli, že objednávku som vystavil 24. januára 2006. Mal som ju vraj podpísať osobne v Bratislave, pričom je dokázateľné, že som bol v tom čase v Austrálii a nebol som ani vlastníkom Klepáča, tým bol ešte klub Kon-Tiky.
Ďalšia faktúra na 195-tisíc mala byť vystavená 10. júna 2008 a napriek tomu, že v tom čase sa na Slovensku platilo slovenskými korunami, bola vystavená v eurách. Konverzný kurz bol Európskou centrálnou bankou určený 24.júla 2008. A za čudných okolností boli vydané aj ďalšie faktúry.
O čo išlo?
Pán Páčaj (zástupca stavebnej firmy, ktorá sa podieľala na prestavbe Klepáča, pozn. red.) na súde tvrdil, že má účet v bratislavskej VÚB banke. Na faktúre však bola uvedená ČSOB banka Poprad.
Faktúra znela na 195-tisíc eur. Bola to suma za sanáciu oporného múru pod chodníkom a múru okolo Vydrice. Pritom suma na rekonštrukciu celého mlynu bola na úrovni 90-tisíc eur. Jednoducho, vymyslené veci.
Súdy však uznali, že faktúry boli vydané oprávnene.
Ani súd, ani právnikov nezaujímalo, že v roku 2008 bola vystavená faktúra v eurách. Sudkyňa si to nevšímala. V rokoch 2019 až 2023 tak boli faktúry súdmi nepochopiteľne uznané.
Ani jedna faktúra, ktorými operujú, nie je v origináli. Súdy ich uznali, a tak sú proti mne spustené exekúcie.
To, čo som zažil na súdoch, bolo neuveriteľné. Jedna sudkyňa mi povedala, že ak ešte raz otvorím hubu, tak ma vyvedie z miestnosti. Najsmutnejšie je, že sudkyne, ktoré rozhodovali o mojich prípadoch, sú dnes povýšené.
Pohľadávkou v súčasnosti operuje skupina okolo Michaela Dragašiča. Ako sa k nej dostala?
Agh postúpil pohľadávku na Harvana (bývalého člena zločineckej skupiny sýkorovcov, známeho pod prezývkami Zet a Zlatinko, pozn. red.), ktorý krátko pred zatknutím vytvoril Karpatský turistický spolok, na ktorý následne postúpil pohľadávku. Spolok dnes ovláda Miškova skupina. Ak sa pozriete na mojich veriteľov, je to okruh tých istých ľudí.
Ako vám exekúcie skomplikovali život?
Prvá exekúcia prišla v októbri 2020. Prišla na trovy 872 eur, ktoré boli vyčíslené šesť rokov po pojednávaní. Išlo ešte o spor, ktorý riešil ukradnuté peniaze zo združenia. Keď sme skúmali, čo sa stalo, tak sme zistili, že som papier o uznesení nedostal, keďže som bol v Austrálii.
Trovy som zaplatil, ale začali prichádzať ďalšie exekúcie. Exekútor mi zastavil dva účty. Nemal som prístup k môjmu dôchodku.
Teraz je exekúcia nielen na Klepáči, ale aj na mojom byte v Dúbravke, aj na garáži. Pritom len hodnota Klepáča vysoko prevyšuje moje záväzky. Exekútor mohol zablokovať len Klepáč, siahol mi však na všetok môj majetok.
Akú veľkú pohľadávku majú voči vám?
Asi 700-tisíc eur. Suma narástla aj preto, že spor trvá 14 rokov. Zoberte si, že ročný úrok sa pohybuje na úrovni deväť percent, preto tá astronomická suma.
Na katastri je pri Klepáči už niekoľko rokov zapísaná poznámka o dražbe. Prečo k nej pristúpili až teraz?
Táto poznámka bola zapísaná v roku 2020. Hneď som dal ústny súhlas u exekútora, nech exekúcia na Klepáč prebehne. Druhá strana však nedala súhlas na jej realizáciu.
Za ten čas narástli úroky o 70-tisíc eur. Aj exekútor sa čudoval, že ešte nevidel veriteľa, ktorý nechce svoje pohľadávky.
Ako vnímate dražbu, ktorá sa pripravuje na 18. augusta? Vyvolávacie cena je určená na niečo vyše milióna eur.
Ak prebehne, je jasné, kto o ňu bude mať záujem. Mňa len zaráža, že v znaleckom posudku sú použité fotky z roku 2008. V cene nehnuteľnosti nie je zohľadnený jednoizbový byt, ktorý bol zriadený pre správcu a je od roku 2010 obývaný.
Mlyn Klepáč (zdroj: INDEX)Môžem prehrať veľa bitiek, ale vojnu vyhrať chcem
Nehľadali ste pomoc na štátnych inštitúciách?
Oslovil som všetkých, ktorých som mohol. Písal som ombudsmanke, súdom, prokuratúre, novinárom. Oslovil som pani Kurilovskú (dnes už bývalá rektorka Akadémie Policajného zboru, pozn. red.), pána Lučanského (bývalý prezident Policajného zboru, pozn. red.), pána Kaliňáka (bývalý minister vnútra, pozn. red.), pána Šufliarskeho (bývalý námestník generálneho prokurátora, pozn. red.), pána Čižnára (bývalý generálny prokurátor, pozn. red.) a teraz aj pani Petkovú zo Zastavme korupciu. Nikto mi nepomohol.
Nemali ste pocit, že sa vám niekto vyhráža?
Nie. Na to je Miško opatrný, robia to cez triky a právne ťahy.
Musím však priznať, že počas tých štrnástich rokov sa stali čudné veci. Jednému z členov združenia po obsadení Klepáča niekto podpálil auto. Mňa zasa jeden z policajtov upozornil, aby som sa radšej nejaký čas zdržiaval inde, keďže mám dočinenia s nebezpečnou skupinou.
Možno deväť z desiatich ľudí by sa na vašom mieste vzdalo a neťahalo veci po súdoch.
Ak by som to chcel vzdať, už tu nie som. To je moja tvrdá nátura. Môžem prehrať mnoho bitiek, ale vojnu vyhrať chcem a verím, že ju aj vyhrám.
Asi nečakali, že tu budete tak dlho. Máte už 94 rokov.
Určite nie. Mysleli si, že dožijem v Austrálii a nebudem sa starať do toho, čo sa deje v Klepáči. Našťastie som mal okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli. Mal som právnika, ktorý dokázal pružne reagovať a plniť termíny, ktoré súdy žiadali. Vďaka tomu, čo sa stalo, mám však posledných štrnásť rokov otrávených.
Ešte máte silu bojovať?
Ak by som ju nemal, už tu nesedím. Ja to beriem športovo. Nejde mi o majetok, o peniaze. Mlyn sme chceli venovať dobrej veci.
Aj dedičstvo po manželke som rozdal. Z jej dedičstva išlo stotisíc eur na Katedru genetiky. Ak by na Klepáči robili to, čo sme si s manželkou predstavovali, neriešil by som to, ale nie je to tak.
Viliam Sedlár (94)
- Narodil sa v Jasovej, vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave. Na Slovensku pracoval v oblasti vodného hospodárstva. V roku 1968 emigroval a 20 rokov žil vo Švajčiarsku, kde takisto pracoval vo vodnom hospodárstve. Jeho manželka Ľudmila Sedlárová, rodená Rabanová, bola prvou genetičkou na Slovensku. Sedlár sa v uplynulých rokoch venoval filantropii. Podporil výstavbu pamätníkov v rodnej obci a podporoval aj rôzne programy pre deti.
