Nie je koho voliť? Je koho nevoliť (komentár)

Strašenie mimovládkami či Sorosom sa stalo súčasťou DNA strán, ktoré sa nimi cítia ohrozené.

Nemám koho voliť. Veta, ktorá sa stáva folklórom pred každým plebiscitom, u značnej časti voličov rezonuje aj pred nadchádzajúcimi voľbami. V situácii, keď o kreslá v parlamente môže zabojovať až desiatka strán a hnutí, je dôkazom buď zúfalej kvality politikov, alebo prehnaných očakávaní voličov. Pravdepodobne pôjde o kombináciu týchto faktorov.

Ak na každej zo strán a ich programoch vidíte nejaký nešvár, s ktorým sa nedokážete stotožniť, nie je to dôvod stať sa apatickým a voľbu vzdať. Apatické by skôr bolo nájsť stranu, ktorá vám vyhovuje vo všetkom. Na každého sa niečo nájde. Dôležité je mať jasno v tom, kto čo napáchal a aké riziko predstavuje.

Článok nájdete v septembrovom vydaní magazínu INDEXU. Výhodne si ho predplaťte.

V prvom rade si treba zadefinovať, ktorí politici by mali ísť automaticky na čiernu listinu. Kto má historickú pamäť a/alebo si uchoval vedomosti zo základnej školy, zaradí na ňu strany sympatizujúce s nacizmom, popierajúce holokaust a velebiace klérofašistického prezidenta Jozefa Tisa.

Tieto strany sa pred voľbami zbabelo pokúšajú skrývať a zahmlievať svoju pravú identitu. Je absurdné počúvať exkotlebovcu a "republikána" Milana Uhríka v televíznej diskusii, ako kokce a vykrúca sa pri otázke, prečo podpredseda jeho strany Ďurica počas koncertu hajluje a velebí takzvaný národný socializmus.

Títo ľudia vyrástli s fakľami v rukách a kanadami na nohách na antisemitskej a nenávistnej politike voči menšinám a všetkému cudziemu. Je nebezpečné mať ich v parlamente a ešte nebezpečnejšie je kresliť s nimi povolebné spolupráce len preto, že sa prezliekli z kapsáčov do oblekov. Skôr či neskôr svoju pravú tvár odhalia a šovinizmus sa stane legitímnou súčasťou vládnutia.

Pri stranách, ktoré už pri moci boli, môže byť zápis na blacklist obdobne jasný. V akom stave máme školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúru či podnikateľské prostredie po dvoch dekádach, počas ktorých väčšinou vládli smeráci, to vidí a cíti každý.

Keď k tomu pripočítame kvantum káuz, manažovanie štátu oligarchami či vraždu novinára v čase ich vládnutia, ktorý ohrozoval (aj) mafiána Kočnera, je zarážajúce sledovať, že Robert Fico sa opätovne vytešuje na piedestáli popularity.

Je šanca, že sa niečo zmení alebo naozaj nie sme schopní zvoliť si do vedenia štátu ľudí, ktorí sa aspoň pokúsia vládnuť slušne a zodpovedne? Bez obavy, že buď "naši ľudia" budú znova rozkrádať peniaze nás všetkých, alebo o pár rokov rovno zbankrotujeme, lebo volič chce viac počúvať populistické báchorky než realitu, ktorej súčasťou je zodpovedné hospodárenie a prípadné škrty?

V krajine, ktorá bytostne potrebuje reformu školstva a pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne, je len vítané, ak existujú a fungujú organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom zorientovať sa a prinášajú pridanú hodnotu v podobe kontroly politikov, efektívneho míňania verejných prostriedkov, poskytujú oporu slabším či propagujú vedu a inovácie.

Strašenie mimovládkami a Georgeom Sorosom sa stalo súčasťou DNA strán, ktoré sa nimi cítia ohrozené. A najradšej by ich umlčali. Veľmi si cením dlhodobú spoluprácu INDEXU s nadáciou Zastavme korupciu. Pravidelne zverejňujeme pochybenia a kauzy, ktoré tím okolo jej riaditeľky Zuzany Petkovej odhalí.

Aktuálne sú zaujímavé analýzy majetkov predsedov najsilnejších politických strán, ktoré nadácia pripravila v spolupráci s portálmi FinStat.sk a Transparex.sk. Postupne ich zverejňujeme na index.sme.sk/majetkypolitikov. Aby ste si pred voľbami osviežili zradnú pamäť.