Snívali sme o Rakúsku, máme len na Balkán (komentár)

Chceme dotované energie, dotované potraviny, dotovaný benzín, dotovaný život.

Prídu drastické škrty, zmrazia sa platy, klesnú dôchodky. Niektoré podniky skrachujú, ľudia prídu o prácu, vyjdú do ulíc, budú protestovať a štrajkovať.

Nie je to nereálny a príliš apokalyptický scenár. Ani strašenie gréckou cestou, lebo na tej už Slovensko je. Otázne je, či a ako rýchlo z nej dokážeme odbočiť.

V tomto duchu sa kampaň pred septembrovými voľbami neniesla. Bohužiaľ. Namiesto toho bola zasa plná nereálnych sľubov o vyšších dôchodkoch, lacnejších potravinách, energiách.

Politici tárali, aj keď vedeli, že nie je z čoho platiť, zvyšovať, pridávať. Niektorí možno aspoň tušili, že namiesto blahobytu musia prísť časy upratovania a uťahovania opaskov.

Článok nájdete v októbrovom vydaní magazínu INDEX. Výhodne si ho predplaťte!

Varovné prsty zdvíhali ekonómovia, analytici, aj (úradnícka) vláda na čele s premiérom. Ľudovít Ódor svojmu nástupcovi zanechá návod, ako krajinu ozdraviť. Už teraz je však jasné, že ak by podľa neho mala budúca vláda postupovať, nesplní mnohé predvolebné sľuby.

Dobiehame Západ? To už dávno neplatí. Dobiehame aspoň Česko? Tiež ozvena z minulosti. A kto za to môže? Nuž...

Vždy rozhodnú voľby. Chod krajiny zverujeme do rúk politikov na základe sympatií, kampaní a bez rozmýšľania. Pritom aj volič musí tušiť, že na všetky tie dobre znejúce sľuby jednoducho nemáme zdroje.

Volíme si zástupcov, ktorí bez hanby rozprávajú o silnom a prosperujúcom Rusku. Hoci aj tí najzaslepenejší musia vidieť, ako nás Rusko (respektíve jeho Sovietsky zväz) na 40 rokov zabrzdilo vo vývoji za demokratickým svetom, ku ktorému sme sa za ďalšie tri desiatky rokov nepriblížili. Vo všetkých oblastiach. Kým od Bratislavy na západ zveľaďovali ekonomiku, slobodu, podnecovali kreativitu, vedu a výskum, na Slovensku sa v ľuďoch budovala závislosť. Od štátu.

A tá pretrváva dodnes. Aj preto v kampaniach omieľaný „silný štát“ zrejme na mnohých stále funguje. Snívame o nemeckých platoch, dôchodkoch, chceme sa mať rovnako dobre. Závidíme Rakúšanom, no budujeme Balkán. Nechceme mať veci vo vlastných rukách, radšej sa necháme viesť. Veď niekto sa už postará. Silný politik, strana, štát.

Chceme dotované energie, dotované potraviny, dotovaný benzín, dotovaný život. Hovoríme o podnikoch v rukách štátu, hoci vieme, ako sa štátne firmy tunelovali, rozkrádali, manažovali. Aké ľahké je dosadiť do nich svojich ľudí a sledovať vlastné záujmy. Naozaj nevidíme, že to nefunguje?

Pokrok, digitalizácia, moderné technológie - sú to pojmy, ktoré sa vám spájajú so štátom? S jeho inštitúciami a podnikmi? Alebo je to doména firiem, ktoré stále čakajú na normálne propodnikateľské prostredie? A s obavou sledujú, aký vývoj a orientácia túto krajinu čaká a či sa tu ešte oplatí ostávať?

Nezbavili sme sa korupcie, rodinkárstva. Kto má známosti a kontakty, má navrch, a kto nekradne, okráda svoju rodinu. Tešíme sa, ako vieme vybabrať so systémom. S robotníkom sa radšej dohodneme na nižšej cene, no bez bločku, príjmy optimalizujeme tak, aby sme štátu odviedli čo najmenej.

Keď sa naučíme byť zodpovední a féroví, hádam si raz zvolíme aj zodpovedných a férových politikov. Zatiaľ na to nemáme.