Keď v polovici 30. rokov dvadsiateho storočia zlínsky podnikateľ Jan Antonín Baťa, brat známejšieho Tomáša Baťu, plánoval expandovať na Slovensko, vyberal si z viacerých lokalít. Okrem Baťovian, dnešného Partizánskeho, sa mu zapáčilo aj pod Vysokými Tatrami.
V roku 1934 kúpil pozemky od obce Veľká, ktorá je dnes súčasťou Popradu, a o dva roky tam otvoril novú fabriku. Nevyrábala však topánky, ktorými sa Baťa preslávil, ale umelý hodváb z celulózy. Neskôr k nemu pribudla produkcia celofánu a umelých vlákien.
Okolo fabriky, ktorej názov Svit vraj vznikol ako skratka pre Slovenskú viskózovú továreň, vznikla osada v baťovom štýle a architektúre. Postavili v nej vyše 40 rodinných domov, v ktorých bývala časť zo siedmich stoviek robotníkov fabriky. Od roku 1937 sa osada premenovala na Svit, po druhej svetovej vojne sa osamostatnila a začiatkom 60. rokov dostala štatút mesta.
Z umelých vlákien začal Baťov podnik čoskoro po spustení vyrábať aj finálny produkt - pančušky, ktoré sa stali hlavným artiklom závodu, v čase socializmu známeho ako Tatrasvit.
- Príbeh Tatrasvitu opisujeme v ďalšej časti seriálu Made in Czechoslovakia, venovanom kultovým výrobkom, ktorých korene siahajú do čias spoločného česko-slovenského štátu.
Socialistická expanzia
Počas druhej svetovej vojny, keď bol slovenský štát spojencom nacistického Nemecka, podnik vyrábal aj bielizeň pre Wehrmacht. Pri ústupe pred Červenou armádou ho však nemecké jednotky podmínovali a poškodili časť na výrobu pančušiek. Našťastie, celú fabriku sa im zničiť nepodarilo.
Po vojne ju však štát znárodnil, lebo Baťu ešte pred komunistickým pučom označili za kolaboranta a v jeho neprítomnosti ho odsúdili na 15 rokov väzenia a stratu celého majetku.
V článku sa ďalej dočítate:
- prečo sa ponožky spod Tatier vozili na Kubu,
- ako fabrika prežila po Nežnej revolúcii,
- prečo už nerobí len hnedé pančuchy?
Komunisti znárodnený podnik prevzali a v roku 1951 ho rozdelili na Tatrasvit a Chemosvit. V Tatrasvite ostala výroba finálnych produktov, Chemosvit prevzal výrobu umelého vlákna.
