Cesta do Národného parku Poloniny v okrese Snina je dlhá. Nielen z Bratislavy, ale napríklad aj z Košíc. Autom sa z východniarskej metropoly do Novej Sedlice, ktorá je najvýchodnejšie položenou obcou na Slovensku, dostanete za dve až tri hodiny.
Vlaky do Polonín nejazdia, končia na ich okraji v Stakčíne. Odtiaľ je to do Novej Sedlice ešte ďalších štyridsať kilometrov. Môžete ísť autobusom, ktorý však chodí pomerne riedko, alebo si niekoho stopnúť.
Návštevníkov láka práve odľahlosť národného parku, v ktorom sú aj Karpatské bukové pralesy, zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Miestni, z ktorých značná časť sa hlási k Rusínom, majú na to trocha iný názor. Nedostupnosť regiónu a slabá dopravná infraštruktúru im robia problémy v každodennom živote.
Okrem iného bráni tiež rozvoju cestovného ruchu. Preto hoci potenciál Polonín je veľký, zatiaľ sa málo využíva. O možnostiach a prekážkach hovoril INDEX s podnikateľmi a starostami, ktorí majú víziu, ako prilákať viac turistov a zároveň zachovať ráz tohto jedinečného kúta Slovenska.
V článku sa dočítate:
- Prečo miestni ľudia vnímajú rozširovanie národného parku ako krivdu,
- ako sa dá využiť potenciál pralesa a miestnych ľudí,
- či môže turistov prilákať aj miestna gastronómia,
- ako sa dá prilákať turista do obyčajnej dediny,
- prečo nie sú miestni podnikatelia na bookingu?
Mladým sa už rúbať drevo nechce
Tesne pred vstupom Slovenska do EÚ v Uliči, ktorý leží na polceste medzi Stakčínom a Novou Sedlicou, skrachovala veľká nábytkárka firma. Zamestnávala 450 ľudí. Dedina pri slovensko-ukrajinských hraniciach sa z toho dlho spamätávala.
Dominantným zamestnávateľom je stále štátny drevársky podnik - Lesopoľnohospodársky majetok (LPM) Ulič. Aj ten už roky obmedzuje svoju činnosť v chove dobytka, pestovaní plodín a ťažbe dreva, najmä pre zvyšovanie ochrany prírody. Osekáva aj počet zamestnancov.
Domácich obyvateľov za posledné dve dekády ubudlo. Napríklad Ulič stratil dve stovky duší, v súčasnosti má v obci trvalé bydlisko prihlásených 810 ľudí. Odchádzajú najmä mladí, za prácou. „Nie do Sniny, kde sú platy tiež nízke, ale do Bratislavy, Česka alebo do Nemecka,“ hovorí starosta Uliča Ján Holinka.
Zvyšovanie ochrany prírody v národnom parku vníma časť obyvateľov ako krivdu. Vidia to tak, že im berie prácu a obživu v lese. Iní sa však zasa vracajú zo zahraničia so zarobenými peniazmi a už nechcú pracovať v lese ani farmárčiť.
„Dostať sa k niekoľkým sceleným hektárom pôdy je veľký problém,“ podotýka Holinka.
Navrátilci vidia budúcnosť skôr v podnikaní v cestovnom ruchu. Stavajú si penzióny, opravujú staré domy po rodičoch. „Minulý rok sme kolaudovali sedem ubytovní, každú s kapacitou okolo dvadsať miest,“ hovorí starosta Uliče.
Väčšiemu rozvoju tohto typu podnikania podľa neho bráni prísna legislatíva, hygiena, ale najmä chýbajúca základná infraštruktúra: „Skúste si postaviť penzión v obci, kde nemáte ani vodovod, ani kanalizáciu a v lete nemusíte mať vodu vôbec.“
Neďaleko je síce veľká vodná nádrž Starina, ale vodovod do okolitých obcí naťahaný nie je, lebo sú riedko obývané a bolo by to veľmi drahé. Preto voda z nej prúdi na západ do Prešova a Košíc.
Starosta Uliča Ján Holinka. (zdroj: SME-Jozef Ryník)Štát niečo vzal, ale niečo dal
Po inšpiráciu netreba chodiť ďaleko. Hneď za hranicami v susednom Poľsku turizmus prekvitá, a to aj v súlade s limitmi Národného parku Bieščady. Poliaci postavili penzióny, atrakcie, obnovili turistické trasy, rozbehli služby a reštaurácie.
„Posun na poľskej strane je viditeľný na každom kroku,“ hodnotí Holinka a podotýka, že Poliaci dokážu lepšie čerpať eurofondy a napasovať ich na lokálne potreby.
Poľská vláda napríklad poskytla obyvateľom príspevky na rozširovanie ich rodinných domov o ubytovanie. Prvý rok urobili prístavbu pre desať hostí, druhý rok pre tridsať a dnes môžu ubytovať dva autobusy turistov.
Na druhej strane, aj v Poľsku sa sprísňovala ochrana lesov. Takže štát domácim niečo dal, ale aj zobral.
„U nás sa urobila nová zonácia národného parku, štát zobral ľuďom časť lesov do najprísnejšej ochrany, ale nič im za to nedal, preto je medzi nimi k ochrane prírody odpor,“ tvrdí Holinka.
Turizmus sa v Poľsku vraj rozvíja rýchlejšie než na Slovensku aj preto, že tam majú menej prísnu legislatívu. „Máme päťstupňovú kontrolu čerpania eurofondov, čo je pre niektoré projekty likvidačné, lebo sa nestihnú zrealizovať,“ vysvetľuje starosta obce Zemplínske Hámre Ján Kepič.
Ako príklad uvádza projekt turistického vláčika, ktorým sa zaoberá od roku 2019 a ešte stále naň nemá všetky papiere. Kontrolu míňania eurofondov neodsudzuje, ale podľa neho sa nemá preháňať na úkor dokončenia projektov.
Runina. Pohľad zo sedla pod Ďurkovcom. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)To, že v Poľsku v letnej sezóne rátajú turistov vo svojom národnom parku na státisíce, kým na slovenskej strane sú v desiatkach tisícov, súvisí aj s podnikavosťou tamojších obyvateľov.
Napríklad v Poľsku ešte nie sú cyklotrasy, ale už tam vznikajú požičovne bicyklov. Turisti potom jazdia aj na druhej strane hraníc. Ďalší príklad: Poliaci nevytrhali horské železnice po ukončení ich prevádzky ako Slováci. Teraz po nich jazdí vláčik a v cieľovej stanici sú stánky s občerstvením a lokálnymi produktmi.
To, že Poliaci sú podnikavejší, potvrdzuje aj Eva Kocanová z občianskeho združenia Take naše, ktoré propaguje turizmus v Poloninách. „Nehanbia sa ponúknuť návštevníkom služby a dajú si za ne zaplatiť. S trochou vynaliezavosti to vieme robiť aj my,“ myslí si.
Z Košíc poletíte priamo k Jadranu, Bratislava stavila na Turecko Čítajte Lákať nemusia len lesy
Aj v slovenských Poloninách si v posledných rokoch založili firmy miestni podnikatelia, ktorí budúcnosť tohto regiónu vidia vo svetlejších farbách.
