Charles Ponzi bol typickým prisťahovalcom z Talianska. Do USA prišiel chudobný a s vidinou rýchleho zbohatnutia v krajine neobmedzených možností.
Ako malý vraj kradol peniaze z kostolnej zbierky. Štúdiu na univerzite sa venoval minimálne, radšej so spolužiakmi vysedával v kaviarňach a baroch. Preto ani nedoštudoval.
Keď nastúpil na loď do Ameriky, vo vrecku mal 200 dolárov. Keď z nej vystúpil, mal už len dva a pol dolára. Zvyšok prehral v kartách a minul na prepitné pre čašníkov.
V USA napokon zbohatol, no len vďaka tomu, že podviedol desaťtisíce investorov. Využil pritom schému, ktorú síce nevymyslel, ale „preslávil“ ju natoľko, že dodnes nesie jeho meno.
- Príbeh Charlesa Ponziho opisujeme v seriáli Podfukári, v ktorom sa venujeme najznámejším finančným podvodníkom zo sveta a Slovenska.
V článku sa dočítate:
- Ako sa Ponzi stal milionárom,
- ako ho odhalili novinári,
- prečo ho vyhostili z USA?
Trik s poštovými známkami
Začiatky za oceánom neboli pre Ponziho jednoduché. Hoci angličtinu zvládol rýchlo, často menil prácu. Predával v potravinách, opravoval šijacie stroje, ponúkal poistky. Z práce ho často vyhodili, lebo podvádzal zákazníkov.
Keďže sa mu nedarilo uspieť v USA, presunul sa do Kanady, kde získal prácu v Montreale ako bankový úradník. Tam videl, ako majiteľ banky vyplácal v tom čase vysoké úroky na vkladoch (6 percent), no potom ich nedokázal splácať a banka napokon skrachovala.
Ponzi bol opäť bez práce a dokonca si odsedel tri roky vo väzení za falšovanie šekov. V roku 1918 sa oženil a chvíľu pracoval v rodinnom obchode. Dlho tam však nevydržal a založil si vlastnú obchodnú firmu.
Jedného dňa dostal list od španielskej firmy, ktorá od neho chcela reklamný katalóg. V obálke mu poslala medzinárodný poštový kupón, ktorý slúžil ako náhrada za lokálnu poštovú známku.
Ponzi rýchlo vytušil obchodný potenciál. „Ten kupón spadol ako zrelé jablko do môjho náručia a ja som doň len zahryzol,“ spomínal neskôr vo svojom životopise.
Zistil totiž, že môže zarobiť na rozdielnom kurze mien pri nákupe týchto kupónov v Taliansku a ich predaji v USA.
V jeho niekdajšej domovine bola po prvej svetovej vojne vysoká inflácia a ceny poštových známok boli nízke. Prišiel preto s nápadom, že nakúpi talianske poštové kupóny, ktoré v USA zamení za americké známky s vyššou hodnotou a tie následne so ziskom predá.
Na nákup kupónov si chcel požičať od banky, ale tá jeho biznisovému plánu nedôverovala. Preto sa rozhodol vstupný kapitál vyzbierať od investorov.
Začiatkom roka 1920 založil firmu Securities Exchange a investorov lákal prísľubom 50-percentného úroku za 45 dní. Za vyzbierané peniaze mal vo veľkom nakupovať poštové kupóny, ale úroky vyplácal z peňazí nových investorov. Ponziho schéma bola na svete.
Vznikli z núdze, porazili aj tyčinky zo Západu. Ako sa Horalky stali kultom Čítajte Roztočil kolotoč
V priebehu ôsmich mesiacov Ponzi získal od investorov 15 miliónov dolárov. Podarilo sa mu to aj preto, že si najal obchodníkov, ktorí aktívne vyhľadávali investorov a sľubovali im stopercentnú návratnosť investície za 90 dní. Samozrejme, pri minimálnom riziku straty. Na porovnanie, banky v tom čase ponúkali na vkladoch päťpercentný ročný úrok.
Obchodníci, ktorí s Ponzim spolupracovali, dostávali 10-percentnú províziu z vkladu. Čoskoro si však aj oni začali najímať vlastných agentov, ktorým platili päťpercentnú províziu. Kolotoč sa roztáčal.
Medzi Ponziho investorov patrili chudobní prisťahovalci, policajti, farári, ale aj bohatí bankári. Tí prví vkladali do schémy stovky dolárov, tí druhí desiatky tisíc.
Niektorí investori si vzali hypotéku na dom, aby mohli peniaze investovať do „výnosného biznisu“. Zisky nevyberali, ale reinvestovali. Na vrchole investičnej horúčky mal Ponzi okolo 40-tisíc klientov.
Ako čoskoro zistil, jeho plán mal logistické trhliny. Ak by chcel vyplácať investorov, musel by poštové kupóny voziť na obrovských lodiach podobných Titanicu.
