Píše sa rok 1998 a parlamentné voľby, v ktorých sa má rozhodnúť o smerovaní Slovenska, sa nezadržiteľne blížia. Na štátnych úradoch sa horúčkovito finišujú obchody, ktoré sa ešte dokončiť dajú tak, aby boli „naši ľudia“ spokojní.
Patrí k nim aj privatizácia odštepného závodu štátneho podniku Západoslovenské vodárne a kanalizácie (ZVaK) Trenčín. Privatizačná zmluva s Trenčianskou vodohospodárskou spoločnosťou, za ktorou stáli ľudia blízki Mečiarovmu HZDS, bola podpísaná len dva dni pred voľbami.
Trenčianska vodohospodárska sa tak dostala k biznisu, ktorý jej ostatní privatizéri mohli závidieť. To je však minulosťou, keďže firma jej dnes v konkurze a veritelia rátajú škody v státisícoch eur.
- Príbeh Trenčianskej vodohospodárskej spoločnosti sledujeme v ďalšej časti seriálu Posledná kapitola .

Iných záujemcov nepripustili
V rámci „modelu“, ktorý mali nasledovať aj ostatné vodárenské spoločnosti na Slovensku, Mečiarova vláda najprv trenčiansky odštepný závod ZVaK-u rozdelila.
Obecné a nadobecné vodovody a kanalizácie získali mestá a obce z okresov Trenčín, Nové Mesto nad Váhom a Myjava. Celkovo ich bolo 44 a v roku 1998 vytvorili akciovú spoločnosť Trenčianske vodárne a kanalizácie.
Majetok, stroje a zariadenia na prevádzku vodného hospodárstva sa stali predmetom privatizácie. Ich cenu stanovila štátna expertíza na 93 miliónov slovenských korún, čo bol bol zhruba dvojnásobok čistého zisku odštepného závodu.