Po prílete do Palerma, hlavného mesta Sicílie, vám už pri batožinovom páse pripomenú, že sa nachádzate v destinácii, ktorá bola v minulosti spájaná s mafiou, ale tejto nálepky sa snaží zbaviť.
Na plagáte, ktorý propaguje pešie túry po metropole tohto talianskeho ostrova, vidíme dvoch mafiánov a slogan Palermo no mafia tour. Namiesto lokalít, kde kedysi zločinci vraždili sudcov a prokurátorov, vás sprievodcovia radšej prevedú miestami spojenými s hnutím proti mafii a históriou mesta.
Aj náš sprievodca Paolo je zažratý do jeho dejín, no je aj vášnivý južan a Sicílčan. Poznámkami pri výklade vyčítavo mieri na bohatý sever Talianska, ktorý podľa neho zanedbáva juh. Pripomína to rivalitu medzi východom a západom Slovenska.
Mimochodom, v stredoveku bol juh Talianska rozvinutejší ako sever. Potom však zmeškal nástup priemyselnej revolúcie a stal sa z neho poľnohospodársky a chudobnejší prívesok severu krajiny. Svedčí o tom napríklad historické mesto Erice, ktoré je síce krásne a plné kamenných domov, ale mimo sezóny je úplne prázdne. Nie je tam práca.
My však tentoraz nemierime do centra Palerma, ktoré turistov očaruje svetskými a sakrálnymi stavbami (hoci nezriedka zanedbanými). Vyrážame na vidiek. Na farmy, na ktorých sa však nepestuje zelenina či ovocie.
V článku sa dočítate:
- Ako sa ťaží soľ z mora,
- ako sa vyrábajú sicílske syry,
- ako chutia vína spod sopky Etna.
Soľné kvety a holandský mlyn
Naša prvá zastávka je na soľnej farme Genna Saltwork, ktorá sa nachádza pri západosicílskom meste Marsala. Je to stále fungujúci rodinný podnik, ale slúži aj ako múzeum soli. Návštevníci okrem prednášky o „ťažbe“ soli z morskej vody zažijú aj ochutnávku rôznych druhov soli so skvelým miestnym jedlom.
Na farme nás zaujme starý veterný mlyn, ktorý pripomína tie z Holandska. A naozaj, miestni podnikatelia sa inšpirovali touto krajinou, no dnes už mlyn slúži len ako turistická atrakcia.
Dokáže síce ešte mlieť soľ, ale už nepoháňa vodu v soľných bazénoch. Obrovské plytké kade sú zo špeciálneho pieskovca, ktorý na rozdiel od kovu odolá agresivite morskej soli.
Na severovýchode Slovenska zažijete duchovno aj hrôzy vojny Čítajte Soľ sa na farme stále vyrába čiastočne ručne. Keď sa morská voda vyparuje, vzniká na hladine krusta, ktorú chlapi v gumákoch zbierajú lopatami do košíkov a fúrikov. Krustu volajú soľné kvety, používa sa ako ozdoba na šaláty.
Starodávna metóda pretrvala dodnes, i keď na farme vidíme aj mechanizáciu, ako sú traktory a bežiace pásy s nazbieranou soľou. Starodávne vyzerá aj ochrana hromád soli pred dažďom a zimou. Prikryjú sa škridlami, ktoré sú poukladané pozdĺž soľných bazénov.
Ale inak je technika vysušovania morskej vody veľmi dômyselná. V plytkých bazénoch sa chladná morská voda zohreje a vytvorí sa v nej vyššia koncentrácia soli. Potom sa vháňa do ďalších lagún, kde mení farbu na ružovú a kryštalizuje na hladine aj na dne.
Kľúčové je počas celej sezóny zberu soli, ktorá trvá od júna do septembra, kontrolovať teplotu vody a koncentráciu soli v nej.
Ružová farba vzniká preto, lebo na dne soľných bazénov žijú ružové riasy. Okolo bazénov zasa rastú rastliny odolné proti soli, ktoré sa dajú jesť, napríklad slanorožec európsky.
Na farme vyrobia ročne sedem- až 10-tisíc ton soli. Pracuje na nej len 12 ľudí, väčšinou starších chlapov, lebo je to ťažká práca, ktorá mladých až tak neláka.
Soľné bazény v Marsale. (zdroj: SME-Jozef Ryník)Soľ z Marsaly má dvojnásobné množstvo magnézia ako bežná kamenná soľ. Aj preto ju používa výrobca slávnej parmskej šunky. „Okrem Talianska vyvážame soľ do USA či do Austrálie,“ dodáva majiteľ soľnej farmy Giacomo D'ali Staiti.
Pri ochutnávke soli zisťujeme, že soľné kryštály v podobe kvetov sú horkejšie, iná soľ je sladkastá, niektoré majú príchuť citróna, pomaranča či koriandra. Chuťovo nás prekvapila najmä kombinácia ananásu s morskou soľou.
Skryté poklady na východe: Múzeum pašeráctva, “Chorvátske” jazero a gitarové múzeum Čítajte 
