Toto je príbeh, ktorý sa vymykal a vymyká nebezpečným a jedovatým štandardom o slovenských podnikateľoch, finančníkoch alebo, ak chcete, investoroch. Príbeh „Čechoslováka“ z Bratislavy Petra Vajdu, ktorého vzdelanie, pôvod, rodinné a hodnotové zázemie sa prirodzene dostalo na hranu verejného a súkromného – do nezvyčajnej zrážky mimoriadne úspešnej podnikateľskej skupiny s vládnou mocou.
Založil SME
Peter Vajda bol podnikateľ a finančník, ktorý vybudoval prvú súkromnú finančnú spoločnosť vo vtedajšom Československu a počas malej a veľkej privatizácie sa stal jedným z najúspešnejších podnikateľov v prvej polovici deväťdesiatych rokov.
Do širšieho povedomia na Slovensku sa dostal v roku 1993. Pomohol v tom čase bývalým redaktorom denníka Smena pokračovať v novinárskej práci, o ktorú sa ich snažila pripraviť vláda Vladimíra Mečiara. Vajda s novinármi založil a financoval úplne nový denník SME, ktorý sa kriticky vymedzil voči autoritatívnemu vládnutiu Mečiara a jeho Hnutia za demokratické Slovensko.
Mečiar na to nikdy nezabudol a po svojom treťom návrate k moci poveril ministerstvo financií, aby v roku 1995 pripravilo Vajdu a jeho spoločníkov o podnikateľskú licenciu, respektíve o akúkoľvek podnikateľskú budúcnosť v jeho rodnej krajine.
Text je ukážkou z knihy Petra Vavra Muž, ktorý prekážal Mečiarovi, ktorá vyšla vo vydavateľstve Petit Press a približuje príbeh podnikateľa a filantropa Petra Vajdu. (zdroj: Petit Press)Knihu Muž, ktorý prekážal Mečiarovi si môžete zakúpiť v eshope vydavateľstva Petit Press
Nepriateľ štátu
Vydavateľstvo a redakcia denníka SME sa mali v začiatkoch svojej existencie a v prvých štyroch-piatich rokoch o koho finančne oprieť, no časť vedenia Prvej slovenskej investičnej spoločnosti (PSIS) mala z celej akvizície isté obavy a nedokázali potlačiť pochybnosti.
„Pravda je taká, že to nebolo príliš šťastné rozhodnutie z jediného dôvodu. Keď ste finančná inštitúcia, nemôžete bojovať so štátom, ktorý je regulátor. To je problém. To nikto nemôže robiť, lebo regulátor má na vás obrovské páky. To proste nejde,“ prízvukuje predseda predstavenstva PSIS a Vajdov niekdajší spolupracovník Vladimír Rajčák.
A regulátor, čiže ministerstvo financií v treťom období vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998), začal aj svoje právomoci náležite voči PSIS využívať a zneužívať.
V nerovnom zápase štátu s jednou súkromnou finančnou skupinou zohral kľúčovú a brutálnu úlohu štátny tajomník rezortu financií Jozef Magula. Ten istý Magula, ktorý ešte v roku 1993 udelil súhlas Prvej slovenskej investičnej skupine na spravovanie spoločností, v ktorých správe sú investičné fondy a podobne.
Uplynuli necelé dva roky a Jozef Magula sa dňa 31. marca 1995 podpísal ako štátny tajomník ministerstva financií tentoraz pod odňatie licencie Prvej slovenskej investičnej spoločnosti. Bolo jasné, že Vajdovi a PSIS vlastníctvo kritického a voči vláde opozičného denníka SME v očiach štátu, ovládaného autokratickým trojnásobným premiérom Vladimírom Mečiarom, príliš nepomáha.
„Peter nám povedal, že SME je o demokracii, nie o peniazoch. A preto to musíme zniesť,“ spomína vtedajšia Vajdova blízka spolupracovníčka Eva Kačenková.
Nie raz musel Peter Vajda svojim blízkym, spolupracovníkom a obchodným partnerom odpovedať na otázku, či mu to všetko pre jeden denník vôbec stálo za to. „Ja som len predstaviteľ PSIS, spoločnosť má desiatky akcionárov. Všetko sú to zamestnanci, ich rodinní príslušníci, prípadne bývalí zamestnanci. I keď sú medzi nimi rôzne názory, myslím si, že väčšina z nich si zvykla, že nie každé euro zisku ide akcionárom formou dividendy a že časť peňazí ide na rôzne bohumilé účely,“ vysvetľoval v jednom z rozhovorov.
A nezabudol doplniť: „Všetci tí, ktorí po roku 1989 využili príležitosť v novom svete, v nových podmienkach vybudovať spoločnosti, firmy, mali podľa mňa aj morálnu povinnosť niečím prispieť k rozvoju spoločnosti, aj keď by to nebolo vysoko efektívne.“
Predaj, lebo ťa zničíme
Petrov brat Juraj je dodnes presvedčený, že za odhodlaním štátnych inštitúcií zničiť investičnú skupinu jeho brata bolo niečo viac ako iba politická odveta za vznik a financovanie nezávislého a kritického denníka SME. „PSIS mala pomerne veľký podiel získaných kupónových knižiek v rámci druhej vlny kupónovej privatizácie, približne pätinu trhu. Za Petrom chodili ľudia z HZDS a SNS a hovorili mu: Predaj nám knižky a všetko bude oukej, inak ťa zničíme.“
Peter Vajda však nebol s nimi ochotný rokovať. Juraj Vajda je presvedčený, že keby jeho brat Peter bol dal nastrčeným ľuďom pár percent z podnikania, nič tragické by sa jemu a PSIS nestalo a druhé kolo kupónovej privatizácie by normálne pokračovalo. „Hlavný kameň úrazu bol v tom, že Peter mal zásadu, že s gaunermi sa nerokuje,“ vysvetľuje brat Juraj.
Bez ohľadu na presný zoznam všetkých možných dôvodov útoku štátnej moci rezort financií spustil po nástupe tretej vlády Vladimíra Mečiara už v roku 1994 sériu kontrol Prvej slovenskej investičnej skupiny a celý proces vyústil v marci 1995 do fatálneho verdiktu o odňatí podnikateľskej licencie pre PSIS. Dôvodom malo byť, že PSIS si mala podľa štátu protiprávne požičať peniaze zo spravovaných fondov, približne 700 miliónov korún, na založenie a propagáciu fondov pre druhú vlnu kupónovej privatizácie. Keďže Mečiar druhú vlnu zrušil, tieto peniaze „viseli vo vzduchu“. Ministerstvo označilo týchto 700 miliónov za investíciu, ktorá poškodila akcionárov fondov PSIS.
Ako núteného správcu ministerstvo financií určilo Harvardskú investičnú spoločnosť, a. s., Bratislava (HIS). Štát tak vlastne vzal majetok v správe (nie vo vlastníctve) nepohodlnému podnikateľovi a správu fondov pridelil vláde blízkemu podnikateľovi Jurajovi Širokému. V portfóliu PSIS boli vtedy okrem iného akcie spoločností Plastika Nitra, Chemolak Smolenice, Drôtovňa Hlohovec, Chirana – Prema Stará Turá, sklárne Lednické Rovne, Inžinierske stavby, ale aj Grafobal Skalica či vlastníka obchodných domov Prior.
Jedna z najúspešnejších a najsilnejších investičných skupín v privatizácii Prvá slovenská investičná skupina sa tak dostala do mimoriadne vážnych problémov, z ktorých sa už nikdy úplne nespamätala.
Čo by bolo keby, je dnes už síce zbytočné riešiť, ale jeden z popredných predstaviteľov skupiny Viliam Maroš spomína aj napriek tomu na obdobie do marca 1995 ako na jedno z najlepších vo svojom živote. Hodnotí ho ako famózne, zaujímavé a zdôrazňuje, že vo firme vládla „človečenská“ atmosféra.
„To, čo sme si naprojektovali, sme vedeli zvládnuť. Mnohé subjekty sa na nás pozerali s významným rešpektom a obdivom, čo to vôbec máme za know-how. Myslím, že to bolo dané naším nasadením, menej formálnymi štruktúrami, ruka v ruke s tým išiel a nesmierne nás motivoval úspech.“
Obrat o 180 stupňov nastal po verdikte rezortu financií v marci roku 1995. „Je fakt, že po tom rozhodnutí štátu sme to museli skôr dobojovať a aspoň niečo obhájiť,“ podotkol Viliam Maroš.
Knihu Muž, ktorý prekážal Mečiarovi si môžete zakúpiť v eshope vydavateľstva Petit Press
