Krachy a konkurzy patria k podnikaniu. Zväčša sa nimi končí nejaká kapitola, ktorej pokračovanie už nedávalo zmysel. V prípade značky Zajo to však bolo inak.
Keď sa v roku 2020 Juraj Králik rozhodol poslať svoju spoločnosť Zajo Outdoor do konkurzu, značka z trhu nezmizla. Prevádzku e-shopu kontinuálne prevzala nová firma Zajo Design.
Zajo Outdoor medzitým skončila v konkurze, keď za sebou zanechala dlhy vyše 900-tisíc eur. Na jej krachu najviac prerobil štát. Konkurzný správca v skrachovanej firme nenašiel žiadny majetok.
„Nechcel som brať peniaze z externých zdrojov a nechcel som živiť niekoho, za koho som 24 rokov platil odvody tomuto štátu,“ spomína dnes na zlomový okamih Juraj Králik.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo poslal firmu do konkurzu,
- prečo v nej nezostal žiadny majetok,
- ako sa pozerá na vysoký dlh voči štátu,
- či má pocit, že spravil niečo zlé.
Príbeh Zaja bol médiami mnohokrát vyrozprávaný. Všetko vyzeralo ideálne, ešte v apríli 2020 ste hovorili, že pandemická kríza vás posilní. O mesiac nato ste už žiadali o konkurz. Čo sa stalo?
Je povinnosť konateľa oznámiť súdu neschopnosť platiť svoje záväzky. Je to z legislatívy dané. Takáto situácia nastala, a tak sme to spravili.
Áno, ale čo tomu predchádzalo?
Firma funguje štandardne tak, že nemá peniaze na účte. Peniaze sú len tokom, ktorý prichádza a odchádza z účtu. My nie sme firma, ktorá by mala na účte 300-, 400- či 500-tisíc eur.
V tom čase sme mali spolu s Českom 12 kamenných prevádzok. Práve z nich pochádzal náš pravidelný príjem. Prišla však pandémia, 13. marca 2020 sme museli zatvoriť všetky prevádzky. Tok peňazí sa zastavil, my sme však museli platiť výplaty, nájomné a ďalšie prevádzkové náklady.
Značka Zajo krachom reštartovala podnikanie. Zaplatili za to daňoví poplatníci Čítajte Aké bola vaša reakcia?
Čakali na nejakú reakciu alebo stanovisko zhora. Zároveň sme vyzvali prenajímateľov priestorov, aby sme otvorili tému nájomného. Dostali sme sa do situácie, keď ľudia nezarábajú peniaze, ale chcú len prežiť.
Prvé, čo som spravil, bolo to, že som rozviazal pracovné zmluvy s našimi zamestnancami. My sme im vedeli zaplatiť mzdy za február aj za marec, ale nemali sme zdroj príjmu na to, aby sme to robili dlhodobejšie.
Štát nevedel jasne povedať, čo bude ďalej, či a kedy sa znovu otvoria obchody, žiadne usmernenie, žiadna opora v zákone. Nemohol som preto platiť ľudí, ktorí nevykazovali žiadnu prácu.
Nechcel som brať peniaze z externých zdrojov a nechcel som živiť niekoho, za koho som 24 rokov platil odvody tomuto štátu. V nasledujúcich dňoch som spravil kroky k záchrane firmy.
Priblížte ich.
V prvom rade som zaktivizoval svoje kontakty v Ázii a začal som dovážať ochranné pomôcky. Boli sme prvá firma, ktorá naštartovala výrobu v Škodovke v Mladej Boleslavi alebo v I.D.C. Holdingu. Už 20. marca som tu mal prvé rúška.
Na tento krok som si z externých zdrojov požičal 850-tisíc eur. Tie pochádzali zo súkromných zdrojov, žiadna banka ma nechcela v tom čase úverovať. Založil som vlastné nehnuteľnosti, zväčša išlo o najbližších obchodných partnerov. Samozrejme, bolo to za rizikovú prirážku.
Na Slovensko som v priebehu mesiaca doviezol rúška a respirátory za 1,3 milióna eur. To boli kroky, ktorými som chcel zachrániť firmu, keďže časť dovozu išla aj na firmu Zajo Outdoor.
Jedným z potencionálnych klientov bol Trnavský samosprávny kraj. Mal som stretnutie s pánom Viskupičom (predsedom Trnavského samosprávneho kraja – pozn. red).
Tam mi bolo povedané, že zoberú všetky rúška, ktoré doveziem. Následne sa tak však nestalo, a tak som musel hľadať náhradných odberateľov. Samozrejme, cena rúšok strmo klesala.
Ako na tom bol predaj cez internet?
Ten bol v tom čase takmer nulový. Jediné, čo išlo, boli šatky, ktoré sa dali použiť ako ochrana tváre. Ľudia nemali tendenciu investovať do outdoorového oblečenia. Samozrejme, po vojne je každý generál, potom sa to obrátilo. Ale v čase môjho rozhodovania som sedel za pomyselným automatom a mal som hrať vabank s cudzími peniazmi.
Nepomáhali nám ani prenajímatelia kamenných predajní, ktorí nám nechceli urobiť žiadne ústupky. Navyše, ľudia nám nechceli pracovať, chceli zostať doma a poberať 80 percent platu.
Tak som posťahoval všetok tovar z predajní a následne spustil cez internet veľký výpredaj vecí, ktoré sme mali na sklade. Finančné prostriedky z tohto predaja však nepostačovali na krytie našich nákladov.
V konkurze
Vráťme sa k úvodnej otázke. Ešte v apríli 2020 ste pre médiá vraveli, že kríza vás posilní, o mesiac ste požiadali o konkurz. Prečo?
Ukazovalo sa, že ľudia budú v najbližších rokoch kupovať najmä ochranné pomôcky. Outdoorové oblečenie išlo na druhú koľaj. Nemohli sme predávať bundu, ktorú sme vyrobili za sto dolárov, za polovicu. Ocitli sme sa v úplne inom ekonomickom spektre.
Čiže ste nerozmýšľali optimisticky, že pandémia odznie a v lete sa správanie zákazníkov môže zmeniť?
Tak v tom čase nerozmýšľal absolútne nikto. Dnes sa to každému spätne ľahko hovorí, ale vtedy bola situácia iná. Všetci sa báli, boli vystresovaní. Ja som si požičal peniaze, začal dovážať rúška a bojoval s ekonomickou situáciou. Na vlastné tričko som si požičal peniaze a zarábal len preto, aby som mohol zaplatiť zamestnancom za marec, keď už sedeli doma.
Ja som tiež vlastníkom obchodného priestoru a prvý týždeň, keď to vypuklo, som nájomcovi napísal, že nechcem, aby mi platil nájomné. To mal ísť akože niekam pracovať, nechať doma tri deti, aby mne platil nájom? Veď to je principiálna, morálna otázka, ale ľudia si išli každý svoje.
V ťažkej situácii zvažujú podnikatelia okrem konkurzu aj iné možnosti. O reštrukturalizácii ste neuvažovali?
Reštrukturalizácia znamená, že máte nejaké aktíva, ktoré môžete použiť ďalej. Ale nám žiadne aktíva nezostali.
Mali ste značku a model podnikania ste predsa mohli používať aj ďalej, či nie?
Model podnikania cez maloobchodné predajne nie.
Vo firme Zajo Outdoor ste nemali len maloobchodné predajne, ale aj internetový obchod.
Mali sme aj e-shop, no na starej platforme.
Jedna z prezentačných fotiek firmy Zajo Design. (zdroj: FB/Zajo Outdoor)E-shop zrazu prevádzkovala nová spoločnosť. Ako k tejto zmene došlo?
Myslíte, či bola daná stránka odpredaná?
Áno.
Áno, pravdaže bola odpredaná. Ak spoločnosť Zajo Design nadobudla nejaký majetok od spoločnosti Zajo Outdoor, normálne zaňho zaplatila. Platilo to napríklad aj o troch automobiloch či obchodnom priestore na Štrbskom Plese.
Všetko to bolo skúmané aj v rámci konkurzného konania. Všetko bolo predané zhruba o dvadsať percent drahšie, ako boli priemerné ceny podobných inzerovaných vecí. Určite nedošlo k poškodeniu veriteľov.
V konkurze Zajo Outdoor si 15 veriteľov prihlásilo pohľadávky za 903-tisíc eur. Až 88 percent z tejto sumy pripadalo na štátne inštitúcie. Prečo medzi poškodenými nebol ani jeden obchodný partner?
Žiaden výrobca z Ázie, u ktorého si objednáme tovar, neuvoľní zásielku bez peňazí. Pri objednávke zaplatíme zálohu 30 percent, zvyšok sa platí pre prebratí tovaru. Tovar, ktorý máme na skladoch je tak zaplatený.
Záväzky, ktoré za nami idú, pochádzajú z predchádzajúcich období. Či sa to týka mobilných operátorov, nájomného, dépehačky alebo odvodov. Sú to náklady týkajúce sa operatívy.
Bankové úvery ste nemali?
Mali, samozrejme.
A prečo medzi veriteľmi nebola žiadna banka?
Lebo sme to všetko uhradili. Banky sú totiž vždy prednostní veritelia.
Štátnym organizáciám ste už neuhrádzali nič? Až 88 percent z dlžnej sumy pripadala na štátne organizácie.
Ak si pozriete na štruktúru veriteľov, nájdete tam dvoch zamestnancov, ktorí pre mňa dodnes pracujú. Mám za to, že všetky záväzky voči nim sú uhradené. Ja mám stále právo vyrovnať sa s ľuďmi ako súkromná osoba.
Boli prihlásení prenajímatelia, ktorí však mali všetci zaplatené do konca mája 2020. Keďže všetky zmluvy končia platnosť vyhlásením konkurzu, čo bolo 5. augusta 2020, nájomcovia si prihlásili obdobie do tohto dátumu.
Čo sa týka štátu, prihlásil si pohľadávku v hodnote asi 830-tisíc eur po roku a pol od vyhlásenia konkurzu. Po roku a pol... Namietali sme, že to bola neoprávnene prihlásená pohľadávka. Kde k tomu prišli? V hre bola DPH za apríl 2020. Ale keď sme na konci apríla mali nulovú kasu, tak na nich jednoducho nevyšlo.
Nie je to znevýhodňovanie veriteľov?
