Krachy a konkurzy patria k podnikaniu. Zväčša sa nimi končí nejaká kapitola, ktorej pokračovanie už nedávalo zmysel. V prípade značky Zajo to však bolo inak.
Keď sa v roku 2020 Juraj Králik rozhodol poslať svoju spoločnosť Zajo Outdoor do konkurzu, značka z trhu nezmizla. Prevádzku e-shopu kontinuálne prevzala nová firma Zajo Design.
Zajo Outdoor medzitým skončila v konkurze, keď za sebou zanechala dlhy vyše 900-tisíc eur. Na jej krachu najviac prerobil štát. Konkurzný správca v skrachovanej firme nenašiel žiadny majetok.
„Nechcel som brať peniaze z externých zdrojov a nechcel som živiť niekoho, za koho som 24 rokov platil odvody tomuto štátu,“ spomína dnes na zlomový okamih Juraj Králik.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo poslal firmu do konkurzu,
- prečo v nej nezostal žiadny majetok,
- ako sa pozerá na vysoký dlh voči štátu,
- či má pocit, že spravil niečo zlé.
Príbeh Zaja bol médiami mnohokrát vyrozprávaný. Všetko vyzeralo ideálne, ešte v apríli 2020 ste hovorili, že pandemická kríza vás posilní. O mesiac nato ste už žiadali o konkurz. Čo sa stalo?
Je povinnosť konateľa oznámiť súdu neschopnosť platiť svoje záväzky. Je to z legislatívy dané. Takáto situácia nastala, a tak sme to spravili.
Áno, ale čo tomu predchádzalo?
Firma funguje štandardne tak, že nemá peniaze na účte. Peniaze sú len tokom, ktorý prichádza a odchádza z účtu. My nie sme firma, ktorá by mala na účte 300-, 400- či 500-tisíc eur.
V tom čase sme mali spolu s Českom 12 kamenných prevádzok. Práve z nich pochádzal náš pravidelný príjem. Prišla však pandémia, 13. marca 2020 sme museli zatvoriť všetky prevádzky. Tok peňazí sa zastavil, my sme však museli platiť výplaty, nájomné a ďalšie prevádzkové náklady.
Značka Zajo krachom reštartovala podnikanie. Zaplatili za to daňoví poplatníci Čítajte Aké bola vaša reakcia?
Čakali na nejakú reakciu alebo stanovisko zhora. Zároveň sme vyzvali prenajímateľov priestorov, aby sme otvorili tému nájomného. Dostali sme sa do situácie, keď ľudia nezarábajú peniaze, ale chcú len prežiť.
Prvé, čo som spravil, bolo to, že som rozviazal pracovné zmluvy s našimi zamestnancami. My sme im vedeli zaplatiť mzdy za február aj za marec, ale nemali sme zdroj príjmu na to, aby sme to robili dlhodobejšie.
Štát nevedel jasne povedať, čo bude ďalej, či a kedy sa znovu otvoria obchody, žiadne usmernenie, žiadna opora v zákone. Nemohol som preto platiť ľudí, ktorí nevykazovali žiadnu prácu.
Nechcel som brať peniaze z externých zdrojov a nechcel som živiť niekoho, za koho som 24 rokov platil odvody tomuto štátu. V nasledujúcich dňoch som spravil kroky k záchrane firmy.
Priblížte ich.
V prvom rade som zaktivizoval svoje kontakty v Ázii a začal som dovážať ochranné pomôcky. Boli sme prvá firma, ktorá naštartovala výrobu v Škodovke v Mladej Boleslavi alebo v I.D.C. Holdingu. Už 20. marca som tu mal prvé rúška.
Na tento krok som si z externých zdrojov požičal 850-tisíc eur. Tie pochádzali zo súkromných zdrojov, žiadna banka ma nechcela v tom čase úverovať. Založil som vlastné nehnuteľnosti, zväčša išlo o najbližších obchodných partnerov. Samozrejme, bolo to za rizikovú prirážku.
Na Slovensko som v priebehu mesiaca doviezol rúška a respirátory za 1,3 milióna eur. To boli kroky, ktorými som chcel zachrániť firmu, keďže časť dovozu išla aj na firmu Zajo Outdoor.
Jedným z potencionálnych klientov bol Trnavský samosprávny kraj. Mal som stretnutie s pánom Viskupičom (predsedom Trnavského samosprávneho kraja – pozn. red).
Tam mi bolo povedané, že zoberú všetky rúška, ktoré doveziem. Následne sa tak však nestalo, a tak som musel hľadať náhradných odberateľov. Samozrejme, cena rúšok strmo klesala.
Ako na tom bol predaj cez internet?
Ten bol v tom čase takmer nulový. Jediné, čo išlo, boli šatky, ktoré sa dali použiť ako ochrana tváre. Ľudia nemali tendenciu investovať do outdoorového oblečenia. Samozrejme, po vojne je každý generál, potom sa to obrátilo. Ale v čase môjho rozhodovania som sedel za pomyselným automatom a mal som hrať vabank s cudzími peniazmi.
Nepomáhali nám ani prenajímatelia kamenných predajní, ktorí nám nechceli urobiť žiadne ústupky. Navyše, ľudia nám nechceli pracovať, chceli zostať doma a poberať 80 percent platu.
Tak som posťahoval všetok tovar z predajní a následne spustil cez internet veľký výpredaj vecí, ktoré sme mali na sklade. Finančné prostriedky z tohto predaja však nepostačovali na krytie našich nákladov.
V konkurze
Vráťme sa k úvodnej otázke. Ešte v apríli 2020 ste pre médiá vraveli, že kríza vás posilní, o mesiac ste požiadali o konkurz. Prečo?
