Autor je analytik inštitútu INESS. Článok je prevzatý z autorovho blogu.
Predtým, než Adam Smith napísal svoje svetoznáme diela Bohatstvo národov a Teória mravných citov, zamýšľal sa nad tým, čo poháňa filozofov pri ich bádaniach.
V jednej zo svojich nepublikovaných esejí napísal: „Úžas, prekvapenie a obdiv sú slová, ktoré sa v našom jazyku často zamieňajú a označujú emócie, ktoré sú síce príbuzné, ale v niektorých ohľadoch aj iné a navzájom sa líšia. To, čo je nové a výnimočné, vzbudzuje pocit, ktorý sa správne nazýva úžas; to, čo je neočakávané, je prekvapenie; a to, čo je veľkolepé alebo krásne, je obdiv.“
Smith ako príklady javov, pri ktorých ľudia zažívajú úžas, prekvapenie a obdiv (wonder, surprise, appreciation) uviedol najmä tie prírodné, ako prelet kométy, zatmenie slnka, krásne planiny alebo veľkolepé hory.
Tieto tri emócie sa však výborne hodia nielen pre filozofov, ale aj pre žiakov, a to pri skúmaní prírodných, ako aj ekonomických javov. A nielen hodia, mali by tvoriť základ výučby ekonómie ako takej.
Prečo? V skratke: Úžas pomôže u žiakov vyvolať zvedavosť, prekvapenie im vyryje hlbšiu brázdu do dlhodobej pamäti a obdiv zvýši pravdepodobnosť, že vedomosti využijú v reálnom živote.
Úžas
Ekonómia často rieši témy, ktoré sú každodennou súčasťou našich životov. Prvou úlohou učiteľa je preto prebudiť žiakov z letargie. Všetci neustále prichádzame do kontaktu napríklad s cenami, súčasným blahobytom a spoluprácou, a tak sa nám zdá, že im intuitívne rozumieme.
Cenovky v obchodoch stanovuje predajca podľa nákladov, životná úroveň prirodzene rastie a spolupráca funguje, ak majú ľudia dobré úmysly. Nemôže nás na nich nič prekvapiť. A to je problém, ak chceme získať pozornosť žiakov.
Preto by malo byť prvou úlohou učiteľa ekonóma vyvolať v žiakoch úžas. Zoberme si ceny. Ich pôvod nie je taký jednoznačný, ako sa na prvý pohľad zdá. Napriek tomu, že predajca je ten, kto nalepí cenovku na tovar, on nie je ten, kto určuje jej výšku.
Ceny nevznikajú v jeho hlave. V skutočnosti sú ceny emergentný jav, na trhu vznikajú zo spontánnej súhry miliónov ľudí. Ceny doslova organicky vyrastajú z podhubia ekonomických podmienok.
Stačí sa žiakov spýtať na ich skúsenosti, keď niečo predávali na Bazoši. Áno, kolónku s cenou síce vypísali oni, ale nemohli si slobodne zvoliť jej výšku. Museli brať do úvahy prítomnosť ostatných predajcov (ponuku) a ochotu zákazníkov platiť (dopyt).
Takto sú ceny výsledkom nezávislého rozhodnutia veľkého množstva ľudí o kúpe, predaji alebo zdržania sa. Vznikajú ako výsledok ľudského konania, ale nie sú výsledkom ľudského zámeru. Nikto ich vedome nestanovuje. To je niečo hodné úžasu.
A takýto úžas je možné vyvolať prakticky pri všetkých dôležitých témach v ekonómii. Napríklad pri otázke ekonomického rastu.
Učiteľ by mal hneď v úvode žiakom vysvetliť, že historické filmy a seriály neukazujú realitu bežného života v staroveku a stredoveku. Mal by im čo najrealistickejšie vykresliť, v akých ťažkých, chudobných a krutých podmienkach žili naši predkovia tisíce rokov až do 19. storočia. Do príchodu priemyselnej revolúcie.
Cieľom musí byť vyvolať úžas nad naším dnešným každodenným blahobytom. Úžas nad tým, že majú každý deň plné brucho, nohy v teple a hlavu v bezpečí.
Vedeli ste, že ľudia ešte v 17. storočí pálili staré domy, aby sa ľahšie dostali ku klincom a mohli ich znova použiť? Klinec bol vzácnou komoditou. Alebo že priemerný človek si v tomto období mohol dovoliť kúpiť kus oblečenia len párkrát za život a po smrti príbuzného sa kabát dedil ako cennosť? Preto počas morových epidémií museli úrady zabezpečiť pálenie oblečenia mŕtvych, lebo inak by si ho príbuzní nechali, čo prispievalo k šíreniu epidémie.
To, že vypadnutý klinec nestojí dnes tesárovi za to, aby sa poň zohol, a oblečenia je toľko, že oň nemajú záujem ani charity starajúce sa o bezdomovcov, je niečo hodné úžasu.
Prvou úlohou ekonómie je teda vyvolať úžas nad bežnými aspektmi života, ktoré žiaci považujú za samozrejmosť. Ukázať rybám, že plávajú vo vode, a vysvetliť, prečo je voda niečo hodné úžasu.
Od úžasu je potom len krok k zvedavosti a lepšej pozornosti žiakov. Pričom pozornosť je hlavná mena, ktorou sa platí pri vzdelaní (v angličtine paying attention).
Pozornejší žiaci sa ľahšie a častejšie zapájajú do vyučovania. A to je presne moment, keď sa ľudia učia. Pri aktívnom zapojení, nielen pri pasívnom prijímaní.
Dnes sa v pedagogike celé vetvy výskumu venujú otázke, ako úžas a zvedavosť vplývajú na efektívnosť učenia sa žiakov a hľadajú spôsoby, ako do škôl zaviesť na úžase založené vzdelávanie.
Taktiež neurovedecký výskum pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI) ukazuje, že zvedavosť aktivuje odmeňovacie okruhy v mozgu, a môže tak podľa autorov fungovať ako „iskra“, ktorá rozsvieti túžbu učiť sa a stimuluje lepšie zapamätanie si.
Prekvapenie
Keď žiaci prestanú brať učivo ako samozrejmosť a v úžase nám venujú pozornosť, prichádza čas na prekvapenie. Je to emocionálna reakcia na neočakávanú informáciu, na niečo, čo nezodpovedá očakávaniam.
Ekonómia je na to ako stvorená, keďže je plná prekvapivých a kontraintuitívnych zistení. Vezmime si spomínaný nárast blahobytu, ktorý ekonómovia zvyčajne opisujú pomocou percentuálneho rastu HDP.
Žiaci už určite v správach počuli o tom, že ekonomika rastie: o 3,5 percenta, o päť percent, o 6,5 percenta. Podobné čísla, žiadny veľký rozdiel, no nie? Omyl. Tých pár percent rozhoduje, či budeme žiť ako v Srbsku, alebo ako v Nemecku. To je sila exponenciálneho rastu.
Slovensko rástlo od roku 1995 do roku 2023 priemerným ročným tempom päť percent. Not great, not terrible. Keby sme však pridali 1,5 percentuálneho bodu, dnes by sme mali HDP na obyvateľa ako Nemecko, čo znamená takmer trojnásobné mzdy a dôchodky. Ak by sme rástli o 1,5 bodu pomalšie, sme na úrovni Srbska, a teda polovičných platov. Toto musí prekvapiť aj toho najskúsenejšieho žiaka v triede.
Pozrime sa na spomínané ceny. Tie nám umožňujú, aby sa ľudia na celej planéte neustále dohadovali o tom, kto a ako využije aké vzácne zdroje. A to bez toho, aby sa museli stretnúť, poznať sa alebo si vôbec boli vedomí toho, že sa dohadujú.
Keď napríklad zdražie železná ruda, jej cena vyšle do celej ekonomiky signál v podobe správy: „Pozor, z nejakého dôvodu je ma nedostatok, použite ma len tam, kde naozaj treba, alebo hľadajte za mňa náhrady!“
Takto fungujú ceny ako neurónové prepojenia všetkých ľudí využívajúcich železnú rudu po celom svete a umožňujú im koordináciu ich činností. A to bez toho, aby si museli byť vedomí, že sú súčasťou celosvetového orchestra, ktorý diriguje cenový mechanizmus. Oni len uvidia vyššiu cenu, a tomu prispôsobia svoje plány.
Takto sú v celej ekonomike cenami koordinované všetky činnosti, pričom však neexistuje žiadny koordinátor. Neexistuje žiadny vedúci, ktorý by povedal, kto bude robiť čo a s akými zdrojmi.
To je proti všetkej našej intuícii. V našom bežnom svete sa jednotlivé kúsky puzzle neposkladajú samy od seba. Ekonomika s miliónmi individuálne a nezávisle konajúcimi jednotlivcami sa však nakoniec sama poskladá. To je ôsmy div sveta, ktorý musí prekvapiť každého žiaka na hodine ekonómie.
Takéto prekvapenia sú výborný učiteľ. Zanechávajú v našej pamäti hlbokú emocionálnu stopu. Neurovedecké štúdie ukazujú, že prekvapenia spúšťajú nervovú aktiváciu, najmä v prefrontálnej kôre, čo vedie k posilneniu nervových prepojení, čím dochádza k lepšej konsolidácii nových informácií. S podobnými závermi prišli aj viaceré štúdie realizované na malých deťoch, ktoré sa učili najlepšie, keď boli prekonané ich očakávania.
Podľa jednej z hypotéz v kognitívnych vedách vysvetľuje tento pozitívny vplyv prekvapenia na pamäť dokonca aj rozšírenosť náboženstiev po celom svete. Ich kontraintuitívny obsah v podobe nadprirodzených prvkov porušuje naše prirodzené porozumenie svetu, čo ho robí výnimočnejším, a tak aj ľahšie zapamätateľným oproti bežnému obsahu každodenného sveta.
Takto sú náboženstvá evolučne adaptované na vrodené štruktúry našej mysle. A my by sme si mali od nich zobrať príklad aj pri vyučovaní ekonómie.
Obdiv
Po tom, ako prvotný úžas prinesie zvedavosť a pozornosť a následne prekvapivé vysvetlenie pomôže zanechať hlbšie otlačky v pamäti žiakov, prichádza na záver fáza obdivu.
To je fáza, počas ktorej by mali žiaci zažiť pocity vďačnosti a rešpektu, ktoré im pomôžu, aby sa nové poznatky stali dlhodobou súčasťou ich osobnosti. Aby sa im zmenil pohľad na svet. To by, koniec koncov, malo byť ultimátnym cieľom vzdelávania. Nie dostať dobré známky a zložiť záverečné skúšky, ale vybudovať si nový postoj k svetu.
Ak je ekonomické vzdelanie úspešné, žiaci by mali pocítiť obdiv k rôznym aspektom fungovania spoločnosti, ktoré dovtedy považovali za arbitrárne, zbytočné alebo možno až negatívne.
Napríklad absolventi ekonomického vzdelania by mali cítiť obdiv k fungovaniu cenového mechanizmu, ktorého výsledok sa im nemusí páčiť (vysoké ceny respirátorov počas pandémie, nízke ceny ich práce na brigáde), ale musia rozumieť ich úlohe a dôležitosti v spoločnosti.
Konkrétne ceny nemajú len redistribučnú úlohu (vysokými cenami získajú predajcovia na úkor spotrebiteľov), ale najmä motivačnú úlohu (drahé respirátory prilákajú nových producentov a s nimi vzrastie aj ponuka) a alokačnú úlohu (vzácne zdroje sa dostanú k tým, ktorí ich najviac potrebujú).
Podobne by mali pocítiť obdiv k ekonomickému rastu, ktorý je výsledkom celosvetovej deľby práce a rastu produktivity práce. To, že sú klince dnes také lacné a dostupné, je dané tým, že zatiaľ čo v 17. storočí trvalo jednému dobrému kováčovi vyrobiť jeden klinec jednu minútu, dnes ich pracovník vo fabrike vyrobí za minútu 3500.
Podobný nárast produktivity nastal aj v textilnej výrobe. Deľba práce v tomto odvetví pokročila do tej miery, že každá tretia ponožka obutá na nohu v celom svete je vyrobená v jednom čínskom meste menom Datang.
Cieľom výučby ekonómie by tak malo byť u žiakov vzbudiť obdiv a vďačnosť za existenciu a fungovanie cenového mechanizmu, deľby práce a medzinárodného obchodu. O čo viac budú ľudia vďační za tieto piliere našej civilizácie, o to viac budú obrnení proti populistickým politikom.
Ekonómka Deirdre McCloskey dokonca tvrdí, že kultúrny posun vo vnímaní dôležitosti podnikateľov, zisku a trhových mechanizmov, je tým kľúčovým faktorom, ktorý pomohol naštartovať priemyselnú revolúciu. Až keď ľudia začali prejavovať rešpekt, vďačnosť a obdiv k „buržoáznym cnostiam“, mohol sa začať proces veľkého zbohatnutia ľudského druhu.
Prípadová štúdia: Spolupráca lovcov a zberačov v globálnej dedine
„Pro svět je zajisté lepší, když lidé jednají správně ze špatných motivů, než když činí zlo s těmi nejlepšími záměry.“ James Frazer, škótsky antropológ
Úžas
Ľudia sú jediné tvory v celej histórii evolúcie, ktoré dokázali rozbehnúť spoluprácu medzi nepríbuznými jednotlivcami na globálnej úrovni. A stali sme sa od tejto spolupráce závislými. Dnes už sa v jednej krajine nevyrába ani taká jednoduchá vec, ako je ceruzka. Každá z jej častí (drevo, grafit, plech, guma, farba) sa ťaží, spracúva a vyrába v inej časti planéty a konečná ceruzka je výsledkom spolupráce miliónov a miliónov ľudí. Ako je možné, že títo ľudia medzi sebou ochotne spolupracujú?
Ak vás nefascinuje otázka vzniku ceruzky, určite by ste mali žasnúť nad spoluprácou, ktorú ste dnes zažili vy osobne. Prečo vám dnes pomohlo toľko cudzích ľudí, ktorých nepoznáte a nevedia ani vaše meno? Ako je možné, že pekár skoro ráno vstal, aby vám upiekol pečivo na raňajky? Prečo sa správa, akoby ste boli kráľ a on váš osobný pekár? A pritom mu to nikto nerozkázal, pekár si každý večer sám od seba nastaví budík a robí to dobrovoľne. Čo ho poháňa, aby vám slúžil? Je to dobro jeho srdca? Veď nie ste rodina ani priatelia. A ako je možné, že vám denne takto slúžia desiatky až stovky ľudí? Čo je to za podivnosť?
Prekvapenie
Táto spolupráca na globálnej ale aj každodennej úrovni nie je založená na dobrých úmysloch ani na sledovaní nejakého spoločenského cieľa. Nie je to ten typ spolupráce, ako keď ideme s priateľmi kempovať a potrebujeme postaviť stany, nachystať drevo a pripraviť večeru. Je to iný typ spolupráce, ktorý bežne označujeme jedným slovom „trh“.
Trh pre svoje fungovanie nevyžaduje od ľudí, aby sledovali spoločenské blaho alebo mali dobré úmysly. Vyžaduje len, aby rešpektovali dve základné pravidlá hry: zákazníci majú garantovanú možnosť povedať „nie, ďakujem, toto si neprosím“ a poskytovatelia služieb majú garantované, že si nemusia pýtať povolenie „môžem, prosím?“, keď chcú začať niekomu konkurovať.
Vďaka týmto dvom pravidlám dokáže robiť trh zázračnú vec. Dokáže nasmerovať snahu jednotlivcov, podmienenú biologickou evolúciou, sledovať svoj vlastný záujem do slúženia úplne cudzím ľuďom, s ktorými ich nespája príbuznosť ani priateľstvo. Trh prináša harmóniu záujmov – spoluprácu.
Pekár na trhu s pečivom, kde sú rešpektované tieto dve pravidlá, najlepšie poslúži svojim osobným záujmom tým spôsobom, že si večer nastaví budík a ráno vám pripraví čerstvé pečivo. Lebo keď to odflákne, vy ako zákazník môžem povedať „nie, ďakujem“ a prejsť ku konkurencii, ktorá si nemusí pýtať povolenie „môžem, prosím?“.
Obdiv
Keď žiaci v nemom úžase plnom prekvapení pochopia princípy fungovania trhovej spolupráce, mali by sme v nich vyvolať obdiv k veciam, na ktoré sa predtým pozerali skepticky až negatívne. Napríklad k úspešným podnikateľom, ktorí dokázali zbohatnúť na slobodnom trhu poskytovaním služieb zákazníkom.
V podmienkach, kde sú podnikatelia odkázaní na dobrovoľný súhlas zákazníkov a vystavení voľnej konkurencii zo strany rivalov, znamená vysoký dosiahnutý zisk vysokú vytvorenú hodnotu. V takejto situácii je finančne úspešný človek zároveň aj spoločensky prospešným človekom. A za to si zaslúži obdiv.
Jedným z cieľov ekonomického vzdelania by tak malo byť, aby žiaci pocítili obdiv aj k ľuďom, ktorí sledujú svoj vlastný záujem a sú úspešní. To je náročná úloha. Homo sapiens je totiž prirodzene podozrievavý k zištným motívom a veľkému bohatstvu.
V dávnych časoch života lovcov a zberačov to signalizovalo, že niekto žil na úkor ostatných. Tieto naše praveké inštinkty sú dnes vodou na mlyn populistov, ktorí denne bojujú v politickej aréne o voličské hlasy. A výsledkom sú verejné politiky, ktoré zabíjajú ekonomický rast a prosperitu v spoločnosti.
Ľudí treba explicitne naučiť, že „Pro svět je zajisté lepší, když lidé jednají správně ze špatných motivů, než když činí zlo s těmi nejlepšími záměry“.
Dobre odučená hodina ekonómie by preto mala fungovať ako protijed na populizmus. K tomu jej pomôže, ak bude zdôrazňovať úžas, prekvapenie a obdiv - UPO.
