Autor je analytik inštitútu Iness.
Židia sa opäť raz nemôžu v západnom svete cítiť bezpečne. Takmer jedno storočie po holokauste sa vo verejnom priestore zvyšuje frekvencia otvorených vyhrážok, označovanie Dávidovými hviezdami a dokonca aj fyzické útoky voči židovskej komunite.
Z historického pohľadu nejde o nič nové. Antisemitizmus má hlboké historické korene, ktoré siahajú až do starovekého Grécka a Ríma. Následne aj v stredoveku sa pravidelne objavovali obvinenia, prenasledovanie, konfiškácie majetkov, nútené konvertovanie a protižidovské pogromy.
Napríklad v 13. storočí boli Židia vyhnaní z Francúzska a Anglicka. V nasledujúcom storočí čelili obviňovaniu a pogromom počas šírenia pandémie čierneho moru. V 15. storočí boli vyhnaní zo Španielska a Portugalska a o storočie neskôr aj z nemeckých miest a regiónov.
Jedným zo zdrojov antisemitizmu bol verejnosťou nepochopený relatívny ekonomický úspech židovskej menšiny. Tá historicky pracovala vo vysokokvalifikovaných povolaniach s vyššími príjmami. U časti verejnosti to vzbudzovalo podozrenie, závisť a v ekonomicky ťažších časoch až nenávisť.
Židia boli v minulosti využívaní ako obetný baránok v časoch sociálnych, ekonomických a politických nepokojov. A spoločensko-ekonomický úspech židovskej menšiny je doteraz zdrojom konšpiračných teórií o židovskom sprisahaní a ovládaní finančných inštitúcií či dokonca celého ekonomického systému.
Predpoklady rastu a rozvoja
Ako si ukážeme v tomto článku, tieto interpretácie sú iracionálne. Ekonomická veda dokáže vysvetliť zdroje židovského úspechu štandardnou ekonomickou teóriou.
Konkrétne ide o dva kultúrne podmienené faktory židovstva. Prvým sú vysoké investície do ľudského kapitálu, čo sa prejavovalo ako internalizovaná norma dôležitosti vzdelávania a ranej starostlivosti o novorodenca.
Druhým faktorom je inštitucionálna podpora spolupráce a obchodu, čo bolo kľúčové predovšetkým v minulosti, keď nebolo štandardom poskytovanie služieb práva a poriadku. Židovské náboženské inštitúcie tak viedli k zníženiu transakčných nákladov spojených s vytváraním ex ante dôvery a s ex post vynucovaním kontraktov.
Tieto dva faktory vytvorili u Židov predispozície na prácu vo vysokokvalifikovaných povolaniach a život v mestách. V ekonomickej teórii ide o dva dôležité predpoklady ekonomického rastu a rozvoja, ktoré sa zvyknú odporúčať celým krajinám ako reformné návrhy: tvorba pracovných miest s vysokou pridanou hodnotou a dôležitosť urbanizácie.
Historicky Židia tieto odporúčania ekonomickej teórie vďaka kultúrno-historickým aspektom ich náboženstva dlhé storočia až miléniá aplikovali. Výsledkom bol ich ekonomicko-spoločenský úspech v rámci života v majoritnej populácii.
Od rituálnych obetí k čítaniu Tóry
„Urobte zo štúdia Tóry svoje hlavné povolanie.“ Shammai, rok 10 p.n.l.
„Počet príbehov a kroník bol nesmierny. Ľudia Izraela neboli veľkí remeselníci, maliari alebo architekti. Ale písaný prejav mali v národnej povahe... bola v tom skoro až posadnutosť. V číselnom vyjadrení vytvorili pravdepodobne najrozsiahlejšiu literatúru staroveku, z ktorej je Starý zákon iba malý zlomok.“ Paul Johnson, Dejiny židovského národa
Väčšina ľudí vie o monoteistickom charaktere židovskej viery. Jahve bol prvý veľký boh, ktorý odmietol existenciu všetkých ostatných bohov a uzurpoval si monopol nad nadpozemským svetom.
Už menej je rozšírené povedomie o druhej dôležitej kultúrnej inovácii židovskej viery v podobe dôrazu na sväté knihy.
V centre starovekých náboženstiev a pohanskej viery boli rôzne rituály, chrámové bohoslužby a obete bohom. Toto všetko pôvodne tvorilo dôležitú súčasť aj židovskej viery. Ale počas storočia trvajúcej kultúrnej evolúcie postupne strácali na dôležitosti a nahradila ich Tóra a jej štúdium.
Židia sa stali ľuďmi knihy. A tieto dávne náboženské zmeny mali dlhotrvajúce následky na ich vzdelanosť. Pre pochopenie neskorších úspechov v ekonomickom a spoločenskom živote je preto nutné si priblížiť ich genézu.
Prvé preklápanie židovskej viery v prospech písma nastalo v 6. storočí pred našim letopočtom, keď Babylonská ríša dobyla Jeruzalem, zničila prvý chrám Židov a odvliekla ich do zajatia.
Takto musela židovská viera pôvodne pevne zviazaná s chrámom a obetami preorientovať svoju liturgickú aktivitu do príbytkov a na čítanie svätých kníh, ktoré sa stali hlavným spojivom s bohom. Tak vznikla inovácia v podobe synagógy.
Po oslobodení Kýrosom z Perzskej ríše sa Židia vrátili do Izraela a v Jeruzaleme postavili druhý chrám. A spoločné verejné čítanie Tóry, ktorá bola pred babylonským zajatím pod exkluzívnou kontrolou veľkňazov, už ostalo dôležitým aspektom židovskej viery.
Druhý evolučný skok pre dôležitosť vzdelávania v židovstve nastal v prvom storočí nášho letopočtu. V tom období v Izraeli existovali viaceré židovské skupiny, ktoré mali spoločné jadro viery, ale konkurovali si v rôznych sekundárnych aspektoch.
Vedúcou skupinou boli Saduceji, ktorí patrili medzi miestnu elitu. Jej členovia boli veľkňazi, aristokrati a obchodníci, ktorých moc a bohatstvo sa spájalo s existenciou chrámu. Oni riadili bohoslužby, rituály a obety, ktoré sa v ňom uskutočňovali. Bol to kult chrámu.
Ďalšou dôležitou skupinou boli Farizeji, ktorí boli spájaní skôr s druhým pilierom židovskej viery, Tórou. Ich kult zdôrazňoval decentralizovanosť (boh je prítomný všade a je ho možné uctievať aj mimo chrámu) a vzdelanosť (uctievanie, študovanie a kázanie Božích zákonov z Tóry je hlavnou misiou Židov).
Z toho dôvodu zakladali a rozvíjali synagógy a zdôrazňovali dôležitosť vzdelania. K Farizejom patril napríklad aj kňaz Joshua ben Gamla, ktorý v roku 63 vydal nábožensky edikt, Takkanah, vyžadujúci od každého židovského otca, aby poslal svojho syna vo veku šesť až sedem rokov do školy, kde sa mal naučiť čítať hebrejsky a následne študovať Tóru.
Do tohto konkurenčného prostredia rôznych židovských skupín s rôznymi kultúrnymi variantami zasiahol v druhej polovici prvého storočia externý faktor v podobe Rimanov. Tí v roku 70 potlačili židovské povstanie a zrovnali druhý chrám so zemou.
Takto odpílili od moci a bohatstva skupinu Seducejov, ktorých vplyv bol naviazaný na miestne obety a rituály. Naopak, Farizeji, ktorí sa revolty proti Rimanom nezúčastnili, prežili masakre a získali politickú a náboženskú moc v židovskej komunite.
Vďaka zničeniu chrámu prešla „kultúrna mutácia“ židovstva založeného na vzdelávaní „úzkym hrdlom“ kultúrnej selekcie a stala sa dominantným znakom všetkých židov.
Takto sa spolu s ďalšími neúspešnými vzburami v rokoch 132 až 135, zničením izraelského štátu a diaspórou Židov do sveta zrodil rabínsky judaizmus, ktorý kládol dôraz na vzdelávanie.
Rola tradičného otca Žida, ktorý celý rok šetril, aby sa mohol vydať na púť do druhého chrámu a tam investoval svoje úspory do obety zvieraťa na oltári, sa zmenila na novú rolu otca Žida, ktorý navštevuje miestnu synagógu, kde diskutuje o Tóre s rabínmi a šetrí, aby mohol investovať zdroje do vzdelávania svojich detí.
Kumulácia kultúrnych inovácií vo vzdelávaní
„Vzdelávanie detí je hlavnou starosťou medzi Židmi.“ Flavius Josephus
„V mene rabína Ozeáša sa hovorilo, že v každej synagóge bola základná škola.“ Megillah, Jeruzalemský Talmud
Otočenie kormidlom kultúrnej evolúcie od chrámu smerom k Tóre spustilo lavínu ďalších kultúrnych barličiek, ktoré podporili rozširovanie gramotnosti Židov. Vidieť to napríklad na postupnej zmene významu niektorých slov.
Pôvodne hanlivé označenie „am ha-aretz le-mitzvot“ sa používalo pre Židov, ktorí nerešpektovali normy rituálnej čistoty, ale v 2. až 3. storočí sa tak začali označovať Židia, ktorí nevedeli čítať a neučili to ani svoje deti.
Negramotní Židia sa tak stali vyvrheľmi vo svojich komunitách a museli čeliť penalizáciám. Nemohli voliť miestnych sudcov, neboli pozývaní na spoločné slávnosti a otcovia dcér boli vystríhaní pred tým, aby vydali svoje dcéry za synov negramotných otcov.
Slávny rabín z druhého storočia napísal, že muž je povinný každý deň poďakovať bohu za tri požehnania. Jedným z nich bolo, že ho neurobil am ha-aretz (negramotným).
Ďalšia šikovná kultúrna inovácia motivovala Židov nešetriť pri investíciách do vzdelávania. Židia verili, že boh im každý rok predurčil veľkosť ich ročného rodinného rozpočtu.
Ale podľa interpretácií vtedajších vzdelancov sa do tohto bohom stanoveného limitu nepočítali výdavky na slávenie sabatu, rôznych sviatkov a predovšetkým výdavky na vzdelávanie detí. Ak Židia míňali viac na tieto ciele, tak ich celkový príjem adekvátne narástol.
Kľúčovou vzdelávacou inováciou sa ukázali byť synagógy. Tie výskumníci označujú ako „najväčší praktický úspech židovského ľudu“. Okrem náboženskej, sociálnej, súdnej a komunitnej úlohy plnili synagógy aj vzdelávaciu a výskumnú úlohu.
Školy pre Židov v diaspóre často vznikali a fungovali v rámci synagóg a boli financované buď miestnymi daňami alebo priamymi poplatkami rodičov. Synagógy môže v judaizme zakladať a viesť hocijaký Žid, nemusí byť kňazom ako v kresťanstve.
Historici sa zhodujú, že medzi 2. a 3. storočím nášho letopočtu sa základné vzdelávanie medzi Židmi rozširovalo veľmi rýchlo a v 4. storočí sa pre chlapcov stalo prakticky univerzálne.
V jednom zaznamenanom dialógu dvoch židovských učencov z druhej polovice 4. storočia sa jeden pýta: „Je možné nájsť niekoho bez základného vzdelania?“ Na čo dostal odpoveď: „Áno, je to možné v prípade človeka, ktorý bol ako dieťa unesený Nežidmi.“
Takto sa počas prvých storočí nášho letopočtu stal zo židovstva exkluzívny klub, ktorý kládol jedinečné požiadavky na svojich členov. Museli sa stať gramotnými, študovať posvätné texty a posielať svoje deti do škôl.
Vzdelávanie ako cieľ, nie prostriedok
„Žid, hoci by bol chudobný, keby mal desať synov, tak by ich všetkých poslal do školy, nie pre zisk, ako to robia kresťania, ale pre pochopenie Božieho zákona - a nielen svojich synov, ale aj dcéry.“ Citát z 12. storočia od študenta francúzskeho scholastického filozofa Petra Abelarda.
Židia sa stali prvým gramotným národom v negramotnom svete. A najbližších 1500 rokov sa v úrovni a rozšírenosti vzdelania nikto k nim ani nepriblížil. Získali tým významnú komparatívnu výhodu vo svete obchodu a remesiel.
Treba zdôrazniť, že to nebol zámer samotných Židov, Jahveho, ani žiadneho reformátora s víziou. Bola to správna kombinácia konkrétnych kultúrnych variantov v určitom historickom kontexte – evolučná náhoda.
V histórii možno existovalo viacero náboženských kultov, ktoré prišli s monoteizmom, alebo ktoré mali sväté knihy, alebo od ktorých boh vyžadoval poslať deti do školy, alebo ktoré boli vyháňané a ich chrámy ničené. Ale zdá sa, že len v prípade Židov sa skĺbili všetky tieto faktory dokopy.
Že nešlo o plán s úmyslom, ale náhodu s nezamýšľanými následkami, potvrdzuje aj skutočnosť, že pre konkrétnych Židov predstavovalo vzdelávanie detí počas prvých 600 rokov nášho letopočtu čistý náklad.
Gramotní Židia nezapadali do vtedajšieho ekonomického systému vyžadujúceho hodiny manuálnej práce. Individuálna investícia do vzdelania prinášala návratnosť len v posmrtnom živote.
Od začiatku nášho letopočtu, približne do 6. storočia, pracovala drvivá väčšina Židov v poľnohospodárstve. Vzdelanie tak malo minimálne praktické využitie. Jeho cieľom bolo, aby sa dospievajúci chlapec vedel postaviť pred miestnu komunitu a v synagóge čítať Tóru v hebrejčine, pričom ich hovorovým jazykom bola často gréčtina, latinčina alebo aramejčina.
Dôraz na vzdelávanie a sväté knihy predstavoval síce z pohľadu jednotlivých Židov čistý náklad, ale z pohľadu kultúrnej entity židovstva išlo o kľúčový prvok. Bez neho by sa židovský národ v diaspóre rozpustil medzi všetkými ostatnými etnikami, národmi a náboženstvami.
Existencia svätých kníh hrala v judaizme úlohu spoločného predka, kultúrnej DNA, ktorá udržovala stabilitu židovskej kultúry v čase. A jej dedičnosť – medzigeneračné replikovanie medzi hlavami – zabezpečovala požiadavka učiť deti čítať a písať. Vzdelávanie hralo rolu kultúrneho tmelu, ktorý udržal stabilitu židovstva v čase a priestore bez existencie spoločného územia, hovorového jazyka a vlády.
Historik Nathan Morris to vyjadril nasledovne: „Náboženstvo, ekonomika, politika, to všetko hralo v židovskej histórii svoju úlohu, ale nikdy sa nedostaneme k jadru tohto príbehu, ak si neuvedomíme, že škola bola najväčším samostatným faktorom v židovskom živote, ktorý sa svojím významom vyrovnal všetkým ostatným spolu. Judaizmus v najširšom zmysle slova vďačí za svoje zachovanie v konečnom dôsledku fungovaniu židovskej školy.“
Článok je prevzatý z autorovho blogu.
