Autor je riaditeľ Inštitútu moderného spotrebiteľa
Múka zo zemiakov, sušených strukovín, sága, koreňov, hľúz, ovocia, orechov, sójových bôbov či olejnatých semien. To je len časť výberu z prílohy č. 7 k zákonu o dani z pridanej hodnoty (DPH), ktorá tieto bezlepkové múky zaraďuje do kategórie potravín so zníženou päťpercentnou sadzbou DPH.
Všetci však robíme chyby. A tak sa stalo, že keď sa na jeseň minulého roka dopĺňali bezlepkové potraviny do tejto zníženej sadzby, zabudlo sa na fakt, že mnohí celiatici nekupujú jednodruhové múky, ale bezlepkové zmesi či cesto na pečenie.
Túto chybu má napraviť nový pozmeňovací návrh, ktorý sa do parlamentu dostal ako prílepok k zákonu o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu. Spolu s tým sa má zmeniť aj zdaňovanie niektorých kultúrnych podujatí – viac o tejto téme v článku Michaely Štalmachovej.
Môj postoj k zníženým sadzbám DPH je pomerne konzistentný: štát stoja nemalé peniaze a nie sú najefektívnejším nástrojom sociálnej politiky. Ich dosah na konečné ceny je neistý a závisí od typu produktu či služby.
Zložitá administratíva a viacero paradoxov
Ďalším problémom je zložitá administratíva. Zoznamy produktov a služieb rozdelené medzi 5-, 19- a 23-percentné sadzby sú komplikované, ťažko zrozumiteľné a často vedú k paradoxným situáciám:
- Bývanie vs. dovolenka. Luxusný hotelový pobyt má päťpercentnú sadzbu. Trojizbový byt v novostavbe pre mladú rodinu čaká plných 23 percent.
- Ovocie vs. šťava. Medzi základné potraviny z pohľadu DPH patrí hroznová šťava, ale nie hrozno samotné. Cibuľa áno, mrkva nie. Mlieko áno, rastlinné alternatívy pre ľudí s intoleranciou na laktózu nie.
- Nátierka vs. bicykel. Známa nátierka z lieskovcov a kakaa s 56 g cukru na 100 g podlieha 19-percentnej DPH. Bicykel, ktorým by ste to mohli vybehať, je v najvyššej 23-percentnej sadzbe.
Aj ja chcem nižšiu DPH
Oceňujem, že ministerstvo financií neprikrylo chybu pri bezlepkových potravinách tichým mlčaním. Aj keď znížené sadzby DPH ako nástroj sociálnej politiky považujem za neefektívny, je spravodlivé, že celiatikom, ktorí už tak či tak míňajú na stravu viac než ostatní, sa aspoň takto dostáva určitého zadosťučinenia.
Stojí však za pripomenutie, že nie všetky krajiny zvolili podobnú cestu. Dánsko napríklad žiadne znížené sadzby DPH nemá a takmer všetky tovary a služby zdaňuje jednotnou sadzbou. Vyhýba sa tak paradoxom a politickému barterovaniu.
Príklady, ktoré som načrtol vyššie, nie sú nové. Pridám preto ešte jeden – možno okrajový, no argumentačne nepreskúmaný –, ktorý dobre ilustruje rámce, aké sme si v zdaňovaní postupne nastavili. Zároveň reaguje na nedávny výrok pána ministra financií, že „žiadne potraviny nie sú v 23-percentnej sadzbe“ a že „ak má niekto nejaké požiadavky, chce si nakupovať tovary, ktoré nie sú priamo to, čo potrebuje na každodenný život, tak tam je 23-percentná DPH.“
Paradox krmiva pre psa
Približne polovica slovenských domácností má domáce zviera, psa vlastní až 39 percent. Pri výbere spôsobu stravovania majú majitelia v zásade dve zdravé možnosti: kvalitné granule a tzv. BARF stravu pripravenú z kombinácie surového mäsa, kostí, zeleniny, ovocia, a ďalších zložiek.
Ak kúpite granuly, zaplatíte plnú 23-percentnú DPH. Ak však vyskladáte BARF jedálny lístok z regálov v supermarkete či u mäsiara, za také hovädzie stehno zaplatíte 5- alebo 19-percentnú DPH – v závislosti od toho, či ide o čerstvé, chladené alebo mrazené mäso. No ak si obdobné surové mäso kúpite v špecializovanom obchode alebo e-shope pre zvieratá, stáva sa z neho „luxus“ s 23-percentnou sadzbou.
Áno, pes nie je človek. No systém, ktorý umožňuje kúpiť si fast food s päťpercentnou DPH, ale zdravé jedlo pre psa zdaňuje najvyššou sadzbou, otvára otázky: Je fast food skutočne „potrebnejší pre každodenný život“ než krmivo pre domáceho miláčika? A je logické, že podobné hovädzie stehno má rôzne daňové režimy podľa toho, kde ho kupujeme?
Tento príklad, spolu s ďalšími, ktoré som už načrtol, opäť ukazuje, že systému znížených sadzieb DPH chýba vnútorná logika. Nie vinou jednej konkrétnej vlády, ale ako dôsledok dlhoročného vrstvenia protichodných politických priorít.
Prekvapujúcejšie však pre mňa je, že dnes mu okrem konzistentnosti chýba aj to, čo býva v politickej aréne ešte dôležitejšie – určitá populistická matematika sociálne citlivého pragmatizmu. Budem na záver „diablov advokát“. Skúsme si položiť tri jednoduché otázky:
- Je starostlivosť o zviera luxus? V apríli vzrástli ceny domácich zvierat a s nimi súvisiacich výrobkov o viac než 5 percent a za veterinárne a ostatné služby si priplácame o vyše 10 percent viac než vlani.
- Má domáce zviera sociálny význam? Pre mnohých áno. Najmä pre osamelých seniorov či ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktorí majú často nižšie disponibilné príjmy a veľkú časť z nich míňajú na základné potreby. Práve v zvierati nachádzajú nielen spoločníka, ale aj psychickú oporu. Zároveň sú to často práve oni, ktorí siahajú po lacnejších granulách so zvýšenou DPH, namiesto kvalitného mäsa z lahôdkového pultu.
- Ako to vnímajú samotní majitelia zvierat? V prieskume medzi 500 majiteľmi uviedlo 40 percent respondentov, že svoje zviera považujú za člena rodiny. Tri štvrtiny zaznamenali v uplynulých 12 mesiacoch nárast cien krmiva, viac než polovica už prechádza na lacnejšie – často menej kvalitné – alternatívy. Väčšina zároveň považuje za neférové, že potraviny pre zvieratá podliehajú vyššej DPH než tie pre ľudí.
Podobnú polemiku by sme mohli viesť aj o zubnej paste, antiperspirante alebo pracom prášku. Vďaka súčasným paradoxom úplne legitímne.
Článok vyšiel s podporou Inštitútu moderného spotrebiteľa.
