Keksy Marína sa v predajniach objavili po druhej svetovej vojne. (zdroj: TASR)Krehké sušienky v papierovom obale s obrázkom dievčatka s vrkočmi a malého indiánskeho chlapca nájdete dodnes na pultoch slovenských obchodov. O ich vznik sa zaslúžil známy podnikateľ Ľudovít Winter, ktorý zveľadil aj piešťanské kúpele, no najväčšiu slávu zožali Marína a Indián za socializmu.
Po Nežnej revolúcii takmer neprežili privatizáciu, v ktorej figuroval aj otec bývalého šéfa SIS Ivana Lexu. Hoci pôvodný výrobca keksov skrachoval, dostali sa do rúk novým majiteľom, ktorí ich produkujú dodnes.
Príbeh keksov Marína a Indián opisujeme v ďalšej časti seriálu Made in Czechoslovakia, venovaného kultovým výrobkom a značkám, ktorých korene siahajú do čias spoločného česko-slovenského štátu.
V článku sa dočítate:
- Čo mal spoločné s keksíkmi Marína podnikateľ Ľudovít Winter,
- ako sa ich výroba vyvíjala počas socializmus,
- prečo takmer neprežili privatizáciu v 90. rokoch,
- kto ich vyrába dnes?
Ružový mlyn, ktorý nebol ružový
Nájomca piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter dal na konci 1. svetovej vojny postaviť v meste mlyn, aby zabezpečil múku pre vojakov, ktorí sa v Piešťanoch liečili.
Nazval ho ružový po svojej nevlastnej dcére Ružene, hoci jeho budova nebola nikdy ružovej farby. Napriek tomu sa tento názov zachoval až dodnes, hoci budovu mlyna medzičasom prestavali na bytovku.
V medzivojnovom období, po vzniku Československa, Ružovému mlynu v prostredí veľkej konkurencie pomohlo, že patril medzi najmodernejšie v krajine. So svojimi „značkovými múkami“ prerazil aj v Česku a na zahraničných trhoch. V najlepších časoch zamestnával 120 až 160 ľudí.
Po rozpade Československa a vzniku slovenského štátu sa nad Winterovým podnikaním pre jeho židovský pôvod začalo zmrákať. Arizácii, teda násilnému zhabaniu majetku Židov, sa mu ešte čiastočne podarilo vyhnúť.
Ružový mlyn prešiel do vlastníctva firmy, v ktorej mala majoritu Slovenská banka a 49-percentný podiel patril árijským, teda nežidovským, členom Winterovej rodiny. Mlynu sa darilo, denne chrlil 300 kilogramov cestovín a 200 kilogramov keksov.
Sám Winter bol však z Piešťan vyhostený a takmer do konca vojny sa skrýval u známych, aby neskončil v koncentračnom tábore. Tomu sa napokon aj tak nevyhol. V roku 1944 ho zatkli a poslali do koncentračného tábora v Terezíne. V tom čase mal už 74 rokov, no podarilo sa mu prežiť.
Podnikateľ a nájomca piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter má dnes v Piešťanoch sochu. (zdroj: TASR/Martin Palkovič)
