Autor vyučuje medzinárodnú politickú ekonómiu na Hongkonskej univerzite.
Nedávne úvahy Roberta Fica o tom, že Slovensko by sa malo inšpirovať ekonomickým modelom Číny , Vietnamu alebo Uzbekistanu vyvolalo pobúrenie, predovšetkým pre jeho návrhy na prehĺbenie autoritárskych čŕt vládnutia.
Na neskorších tlačovkách už Fico trochu brzdil a tvrdil, že mu ide hlavne o ekonomické riadenie štátu. Hoci nie je jasné, či to bola z jeho strany myšlienka stvorená v okamihu, alebo nad ňou dlhšie uvažuje, skúsme na chvíľu vziať jeho úvahy nad ekonomickým vládnutím vážne.
Aktívnejšie riadenie ekonomiky
Jedným z hlavným problémov jeho prestreliek s novinármi bol fakt, že nevie svoj koncept pomenovať. Metóda, na ktorú pravdepodobne odkazuje, sa nazýva developmentalizmus (zaužíval sa pôvodný anglický názov, lebo správny preklad termínu developmental state - rozvíjajúci štát – sa môže zamieňať so známejším výrazom rozvojový štát).
Developmentalizmus predpokladá silnejšie intervencie štátu do ekonomiky, dlhodobé strategické uvažovanie, rolu osvieteného manažéra, ktorý vie motivovať – alebo prinútiť – firmy, aby investovali do sektorov, ktoré štát určí ako dôležité pre ekonomický vývoj. Sú s ním spojené nástroje, ako priemyselná politika, redistributívne programy, vytváranie štátnom vlastnených podnikov, či aktívna fiškálna politika.
Developmentalizmus síce momentálne nie je metóda, ktorú používa mnoho štátov, avšak súčasné geopolitické a ekonomické zmeny nútia mnohých politikov, aby aktívnejšie riadili ekonomiku.
Často sa pritom využívajú aj prvky developmentalizmu. Preto treba poznamenať, že snaha prehodiť v súčasnom svete výhybku je vlastne symbolom dobrého politického inštinktu z Ficovej strany.
Len tu buďte a vyrábajte
Na druhej strane ostáva otázka, do akej miery je práve Fico, a vlastne ktorýkoľvek slovenský politik, schopný developmentálneho riadenia štátu. Počas svojich troch dekád v slovenskej politike sa Fico správal de facto ako neoliberál, a to napriek rôznym nálepkám, ktorými sa sám častoval.
V duchu takzvaného Washingtonského konsenzu, ktorým sme sa pod vplyvom Medzinárodného menového fondu od deväťdesiatych rokov riadili aj my, praktizoval politiku nezasahovania do ekonomických vzťahov a jeho aktivistické kúsky typu banková daň boli skôr kozmetického charakteru.
Svedčia o tom aj Ficove výkony v uplynulých pár mesiacoch. Hoci sa súčasná vláda snaží pritiahnuť zahraničných investorov na Slovensko, jej prístup sa nijako nemení od starších vzorov.
Automobilkám stále ponúka daňové prázdniny, subvencie, infraštruktúru a podobne. Na rozdiel od developmentálnych štátov však od nich za to nič nepýta: len tu buďte a vyrábajte.
V štátoch, ktoré majú záujem posunúť ekonomiku dopredu, žiadajú vlády napríklad minimálne počty miestnych občanov v manažérskych a technických pozíciách, požadujú nákupy u domácich dodávateľov či vytváranie praktikantských a učňovských pozícií pre miestnych študentov. Populárne sú aj stimuly na vytvorenie spoločných podnikov s domácimi firmami.
Chýba zmluva s Hongkongom
Veľká časť úsilia Ficovej vlády smeruje k lákaniu čínskych investorov na Slovensko. Povzbudení dvoma čínskymi megainvestíciami do elektromobility (Volvo a Gotion-InoBat, obe ohlásené pred nástupom súčasnej vlády) podnikli ministri niekoľko výprav do Číny, no doposiaľ čakáme na ohlásenie prvej investície.
Do procesu síce nevidíme, ale jedna vec je zrejmá. Pri investovaní v zahraničí čínski investori radi používajú svoje hongkonské dcérske firmy, pretože v Hongkongu sú nižšie dane, jednoduchšie regulácie, neobmedzený cezhraničný pohyb platieb a kapitálu či množstvo skúsených investičných expertov.
Keď sa hongkonská firma pozrie na náš región, tak uvidí, že kým Česko a Maďarsko majú s Hongkongom podpísanú dohodu o zamedzení dvojitého zdanenia, Slovensko takúto zmluvu nemá. Investori sú prirodzene neochotní platiť dane na Slovensku aj v Hongkongu zároveň, a tak sa našej krajine potichu vyhnú.
Prečo Slovensko nemá podpísanú takúto zmluvu? Lebo nechce. Viaceré diskusie na túto tému medzi slovenským a hongkonskými úradmi išli dostratena, lebo slovenskí úradníci jednoducho prestali tým hongkonským odpovedať.
Vláda si teda sama podráža nohy, venuje obrovské množstvo energie na lákanie investorov, ale nevie zabezpečiť základné úkony. Z pohľadu developmentalizmu je toto nesmierne dôležité. Štát ako manažér totiž musí mať prehľad o prepojeniach a dosahoch ekonomických rozhodnutí.
Nejdeme kórejskou cestou
Jeden z najúspešnejších príkladov developmentalizmu ponúka Južná Kórea. Tá bola po kórejskej vojne v päťdesiatych rokoch desiatou najchudobnejšou krajinou na svete. V polovici šesťdesiatych rokov však dostala vojnové reparácie od Japonska a politici sa rozhodli použiť ich na vybudovanie oceliarskeho priemyslu.
Bola to odvážna myšlienka aj vzhľadom na to, že Kórea nemá zásoby železa, a preto ju mnohí, vrátane najbližšieho spojenca USA, od myšlienky odhovárali.
Kórejskí politici však pochopili, že oceľ je kľúčová ako pre budovanie domáceho priemyslu, tak vo výrobe zbraní, ktorá je vzhľadom na povahu severného suseda stále vysokou prioritou.
Štátne oceliarne POSCO patria už desaťročia stabilne medzi najväčších svetových výrobcov ocele, bez nich by Kórea nemala špičkový automobilový priemysel, lodiarstvo, či zbrane ako húfnice a tanky.
Slovensko síce nemá od nikoho reparácie, ale každoročne má prístup k stovkám miliónov eur z Európskej únie. Na rozdiel od Kórey sa však peniaze často nevyužívajú na rozvíjanie domácej ekonomiky.
Naopak, veľká časť peňazí sa nevyčerpá, menšia časť vracia alebo dokonca rozkradne. A eurofondy vedia výrazne prispieť k rozvoju ekonomiky a urýchleniu ekonomického rastu, čo nám napokon dlhodobo ukazujú naši severní susedia.
Diskusiu zadusil hneď na začiatku
Podobných príkladov a porovnaní by sme našli veľa. Je pravda, že aj uzbeckí, čínski a vietnamskí politici robia veľa chýb a prešľapov pri rozvíjaní svojich ekonomík, avšak v každej z menovaných krajín vieme nájsť aj príklady dlhodobého strategického uvažovania o ekonomickom rozvoji.
To na Slovensku akútne chýba. Je preto ťažké uveriť, že by Fico úspešne manažoval slovenskú ekonomickú transformáciu.
Jediným pozitívom Ficovej developmentálnej intervencie by mohlo byť naštartovanie debaty o povahe a smere ekonomickej politiky štátu. Vo viacerých európskych krajinách, ako aj na úrovni EÚ, sa vedú diskusie o priemyselnej politike, ekonomickej bezpečnosti, zvyšovaní pridanej hodnoty v ekonomike, či technologických transferoch.
Na Slovensku v tejto oblasti chýba diskusia, vyhýbajú sa jej predstavitelia všetkých politických strán. Forma Ficových vyjadrení však hneď od začiatku zadusila diskusiu, a na debatu o ekonomickej stratégii si budeme musieť počkať.
