„Je to pološialenstvo, čo sa deje,“ vyhlásil Robert Fico na margo zvyšovania výdavkov na zbrojenie v Európe po ruskej agresii na Ukrajine a dodal, že „zbrojárske firmy potrebovali zarobiť, tak sa vytvorila šialená atmosféra“. Spolu so sľubom, že na Ukrajinu zo Slovenska neodíde „ani jeden náboj“, tvorili tieto slová jeden z pilierov jeho proruskej kampane.
Realita od jeho opätovného nástupu k moci je však v zásadnom rozpore s týmto populistickým naratívom. Ficova vláda nielenže v zbrojení pokračuje, ale robí tak v miere, akú Slovensko ešte nikdy nezažilo. A, samozrejme, s pochybnosťami a bez verejnej kontroly.
Fico sa snaží budovať si imidž mierotvorcu, no v skutočnosti je to pragmatický obchodník, pre ktorého sú populistické heslá len nástrojom na udržanie moci.
Podľa zistení Investigatívneho centra Jána Kuciaka a Nadácie Zastavme korupciu vláda od svojho nástupu schválila alebo realizuje nákupy v oblasti obrany za takmer dve miliardy eur.
Pre lepšiu predstavu, táto suma predstavuje viac ako tretinu všetkých obranných investícií za predchádzajúcich dvanásť rokov dokopy. Kým premiér verejne hovorí o „šialenstve“, jeho minister obrany Kaliňák teraz potichu podpisuje kontrakty, ktoré pri výdavkoch na obranu lámu rekordy.
To, že sa v čase vojny u nášho východného suseda vo veľkom zbrojí, je pochopiteľné. A prekvapivé nie je ani to, že Fico nemá pri ohlupovaní voličov žiadne mantinely a otočí o 180 stupňov kedykoľvek, keď mu to môže priniesť výhody.
Znepokojivý je však spôsob, akým sa tieto obrovské peniaze míňajú. Gro najväčších zákaziek sa realizuje netransparentne, bez riadnej verejnej súťaže, pod rúškom takzvaných strategických investícií alebo výnimiek zo zákona.
Mená, ktoré sa v týchto obchodoch opakujú, nie sú prekvapením. Najväčší kus z miliardového koláča si odkrajuje zbrojárska rodina Strnadovcov. Či už ide o spoločný nákup nákladných vozidiel Tatra s Českom za viac ako 700 miliónov eur, alebo o dodávku vrtuľníkov Black Hawk za takmer štvrť miliardy.
