Ján Molnár. (zdroj: Hej, Ty!)Píše sa rok 2007. Biznismeni na Slovensku a ani vo svete netušia, že o pár mesiacov príde globálna hospodárska kríza. Nevedia to ani partneri Penty Jaroslav Haščák a Eduard Maták. Namierili si to na slovenský „ďaleký východ“, do Humenného.
Išli tam poľovať, ale predovšetkým dohodnúť sa na kúpe mäsokombinátu Mecom s jeho majiteľom Jánom Molnárom.
Počas rokovaní o výslednej sume (ako neskôr spomínal Molnár) sa penťáci v kľúčovej chvíli kopali nohami pod stolom a navrhli svoju predstavu. Zazneli vraj sumy v miliardách slovenských korún.
Molnár sa dnes môže nad touto príhodou už len smiať. Partnerom Penty však úsmev po pár rokoch zamrzol. Kým z Molnára spravili jedného z najbohatších ľudí v regióne, sami spravili veľkú chybu.
- Príbeh Jána Molnára sledujeme v prvej časti seriálu Magnáti z regiónov.
Privatizoval za Mečiara
Aj keď sa Molnárov podnikateľský príbeh spája s Humenným, narodil sa v Revúcej. Na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach vyštudoval odbor automobily a ani štúdium na vysokej škode nenasvedčovalo tomu, že sa stane jedným z najvplyvnejších ľudí v slovenskom potravinárstve.
Na prešovskej filiálke košickej Technickej univerzity vyštudoval priemyselné roboty a počítače, pričom pred Nežnou revolúciou pracoval ako vedúci obchodu v podniku Slovmag Lubeník.
Po páde režimu rozbehol pestrú podnikateľskú dráhu. „Obchodoval som s tým, o čo bol záujem a čo sa dalo výhodne nakúpiť a predať. Odevy, lieky, autá. Biznis s autami sa celkom slušne rozbehol. Bol som prvým autorizovaným predajcom vozidiel Iveco a Toyota,“ spomínal v roku 2006 v rozhovore pre Hospodárske noviny.
Ako tvrdil, v 90. rokoch mal vysoké ambície, chcel sa zapojiť do veľkej privatizácie: „Všetko som podriadil získaniu zdrojov na takúto investíciu. Zaujímali ma rôzne oblasti, presne som nemal vymedzené, čo chcem. Vedel som len, že chcem privatizovať sám. Reálne bolo získať nejaký potravinársky podnik.“
Jeho dráhu ovplyvnil oznam, ktorý vraj objavil v tlači. Písalo sa v ňom, že štát pripravuje privatizáciu podniku Mäsový priemysel Humenné.
„Zistil som si o podniku, čo sa dá. Dal som dokopy tím ľudí, ktorí nachystali reálny projekt. Jeden z tých ľudí bol človek priamo z podniku. Môj projekt potom dva roky ležal na FNM (Fonde národného majetku - pozn. red.) a na poslednom rokovaní Mečiarovej vlády pred jej výmenou ho napokon schválili,“ spomínal v roku 2017 pre Denník N.
Molnár odmietal, že pre získanie podniku využíval známosti vo vysokej politike, čo bolo v tom čase bežnou podmienkou „úspešnej privatizácie“. Priznal však, že poznal „nejakých regionálnych ľudí z HZDS“, teda hnutia vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara.
„Aj som ich poprosil, nech pomôžu, ale žiadne politické rozhodnutie na najvyššej úrovni neprebehlo. Mečiar ani nikto taký nepovedal, že toto dostane Jano Molnár. Pomoc regionálnych ľudí však určite pomohla. No viete, to bola doba, keď ste za tašku klobás často vybavili viac ako za stotisíc korún,“ tvrdil pre Denník N.
Humenskú fabriku, o ktorú sa uchádzalo sedem záujemcov, kúpil Molnár v roku 1995 za 150 miliónov korún. „Bola to maximálna cena, akú mohol štát pýtať, vyššia ako jeho účtovná hodnota. Humenský mäsopriemysel bol bezvýznamnou prevádzkou, ktorá nemá nič spoločné s tým, čo je tu teraz,“ presviedčal s odstupom času v roku 2006.
„Chytil som ešte posledný moment, keď sa také firmičky, ako bol štátny podnik Mäsový priemysel Humenné, ešte dali získať aj normálne. Napokon, ten podnik bol najmä vďaka druhotnej platobnej neschopnosti v dezolátnom stave,“ tvrdil.
Humennský mäsokombinát sprivatizoval Ján Molnár za Mečiarovej éry. (zdroj: TASR/Roman Hanc)Rástol a hľadal investora
Na Slovensku poznáme veľa príbehov, ako privatizéri podniky rozkradli a potom utopené v dlhoch opustili. V Molnárom prípade to tak nebolo. Z Mäsového priemyslu Humenné, ktorý premenoval Mecom, vybudoval jedného z najväčších hráčov v tomto biznise.
V polovici 90. rokov mala humenská fabrika sortiment pozostávajúci zo 40 druhov mäsových výrobkov. Zamestnávala 270 ľudí, ktorí vyrábali tri-štyri dni v týždni. Odberateľov mala len regionálnych, z Humenného, Vranova nad Topľou či z Michaloviec.
„Súbežne so stavebnými prácami, pričom fabrika plne produkovala, sme začali s inováciou a modernizáciou obalov, výmenou technológie, logistikou a kompletnou výmenou vozového parku. Išli sme do dynamického rozvoja,“ spomínal Molnár v roku 2003 pre Hospodárske noviny.
Ján Molnár (vľavo) v roku 2003 s ministrom pôdohospodárstva Zsoltom Simonom. (zdroj: TASR/Milan Kapusta)Neskôr sa chválil tým, ako inovoval nákup mäsa, keďže vlastný bitúnok zrušil: „Každý štvrtok sme vypísali tender pre celú Európu na dodávky na budúci týždeň. Pekne elektronicky, z Humenného, v roku 2003. Chodili nám ceny a my sme si vyberali. To je jeden z ekonomických zázrakov, ktoré som vybudoval.“
