jednoducho nedovoľoval. Iba položartom sme si vraveli: „Keby si vedel, odkiaľ sme a z čoho žijeme, nepýtal by si, skôr by si nám prispel...“
Podobný pocit som mal roky pri pohľade na žobrákov pri návštevách neďalekej Viedne a podobne sa na nás díval aj vonkajší svet. Pôsobila u nás Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj, Kanaďania, Holanďania, Briti a samozrejme nemálo súkromných nadácií.
Zvykli sme si byť chudobní príbuzní – viac než dávať, brať od iných. Zahraniční sponzori odsponzorovali aj našu občiansku spoločnosť a činnosti, ktoré v iných krajinách existujú len vďaka domácej filantropii. Nekomerčné aktivity závislé od filantropie u nás často trpia.
Od čias devízových prísľubov sa toho dosť zmenilo – pri súčasnom ekonomickom raste sme premiantmi Európy – nie najbohatšími, ale jednými z najdynamickejších. A k tomu sa hodí sebavedomie, nie imidž chudobného príbuzného. Pri nedávnej návšteve Belehradu som sa až červenal, keď sa hostitelia s bázňou zaujímali o naše hospodárske reformy. Keď cestujeme dnes do Spojených štátov, s dolárom ani nie za 26 korún, naša stokoruna je aj pre miestneho žobráka zaujímavou položkou. Rozvojovú pomoc už nedostávame, ale dávame.
Za prosperitou krajiny sú prosperujúci ľudia. Samozrejme nie všetci, ale zas ani nie tak málo: stačí pohľad na autá na bratislavských cestách (aj na chodníkoch), či denne pribúdajúce drahé reštaurácie v meste. Úplnosť prerodu z chudobných príbuzných sa totiž bude merať aj tým, ako s rastúcou prosperitou bude prosperovať aj občianska spoločnosť, nekomerčná kultúra či kluby detí.
Autor: Andrej Salner
