Peter Škodný (41) je jedným z dvoch na Slovensku pôsobiacich partnerov IT a konzultačnej spoločnosti Accenture. Tá v Bratislave zamestnáva vyše tisíc ľudí. Začala konzultingom, masívne začalo prijímanie zamestnancov do Accenture po štarte divízií poskytujúcich outsourcing podnikových procesov a správu softvérových riešení pre európskych klientov.
Na Slovensku nemá Accenture ani jedného klienta vo verejnom sektore. Odmieta sa o ne vôbec uchádzať, pretože sú aj podľa skúseností Petra Škodného často skorumpované.
V rozhovore pre TREND ste vlani v letehovorili otvorene o korupcii v IT biznise na Slovensku. Povedali ste doslova, že je to špinavý biznis. Zmenilo sa odvtedy niečo?
Nemám pocit, že by sa to výrazne zlepšilo či zhoršilo. Akurát pár ľudí sa ku mne správa inak. Nepáči sa im, že som otvorený. Akoby mi vysvetľovali, že keď o tom všetci vieme, načo o tom hovoriť. Podľa mňa ale nemôžeme podľahnúť predstave, že ak všetci naokolo niečo robia, napríklad podplácajú, tak je to správne a môžem robiť aj ja. To, že si mnohí sťahujú nelegálne MP3 alebo filmy, ešte neznamená, že to je správne, že to môžem robiť aj ja.
Čo je výsledkom korupcie vo verejných zákazkách - len premrštená cena alebo aj investícia do nepotrebných projektov?
V prvom rade, nemyslím si, že miera korupcie v IT je výrazne vyššia, ako v iných oblastiach. Ak si dodávateľ a kupujúci pri projekte nie sú rovnocenní, urobí sa len projekt pre projekt. Tak je to ale všade - máme predsa aj krásne colnice postavené okolo celého Slovenska, ktoré budú na budúci rok úplne zbytočné. Istý človek z akademickej sféry, s ktorým som sa nedávno rozprával, povedal, že v 92-om druhom roku boli Československo a Rakúsko v informatizácii na tej istej čiare. No keď si dnes porovnáme služby, ktoré dostávame prostredníctvom IT verejnej správy, tak vidíme, ako sme zaostali. Výsledkom našej netransparentnosti je, že zatiaľ čo napríklad v Rakúsku sa IT používa na automatizáciu a zjednodušenie procesu, my ho úspešne používame na ochranu a zmrazenie byrokracie.
Ako?
Pozrite sa, ako fungujú mobilní operátori. Napríklad infolinku obsluhujú z jedného miesta. Je jedno, odkiaľ voláte, vybavíte to na jednom mieste, nepotrebujete, aby to bolo v pobočke. Ani vás nezaujíma, kde to vlastne je. Neexistuje jediný dôvod, prečo by štátna správa mala byť organizovaná inak. Nie je nutné, aby existoval nekonečný počet dverí, do ktorých treba vchádzať pre jedno razítko. Neexistuje jediný dôvod prečo by sme mali mať všetky podpisy stokrát overované, keď ľudia mnohokrát veľmi dôležité veci vymieňajú v e-mailoch len s obyčajným podpisom. Len na Slovensku sa vyžaduje, aby bolo všetko notársky overené, ešte aj váš elektronický podpis na každom elektronickom dokumente, ktorý zasielate štátnej administratíve .
Diskusie o príčinách zväčšia končia tým, že neexistuje politická vôľa.
Tu nechýba len politická vôľa, ale aj základné manažérske schopnosti. Väčšina veľkých spoločností má riaditeľa pre informačné technológie. Povedzte mi, kto je IT riaditeľom vlády. IT treba aj riadiť a to nemôže robiť každý sám a zvlášť.
Veľa sa hovorí napríklad o informatizácii verejného obstarávania a spoločnom verejnom obstarávaní.
To je krásny príklad slovenského prístupu: systém na verejné obstarávanie bol u nás vybraný bez verejnej súťaže. Mohli by sme mať efektívny systém centrálneho verejného obstarávania a jedného riaditeľa, ktorý zaň zodpovedá. Ale máme množstvo rôznych, každý má svoj rozpočet a na každý z rozpočtov sa teší strašne veľa ľudí, že si z neho niečo zoberú. Tak ako kedysi šičky, počas priemyselnej revolúcie, bojovali proti strojom, tak dnes títo ľudia bojujú proti počítačom.
Zvyknú šičky vyhrávať?
Moja obľúbená kniha „Atlas pokrčil plecami" hovorí: áno, šičky môžu krátkodobo vyhrať. Ale skúste si predstaviť, ako by vyzeral svet, keby sa vzopreli tí, ktorí to naozaj reálne riadia a vedu, a začali by oni štrajkovať. Žiaľ v skutočnosti však u nás momentálne šičky nielen že môžu vyhrať, ale aj vyhrávajú. A podľa toho to aj vyzerá. A upozorňujem, že šičky sú v tomto prípade použité ako historická metafora.
Nakoľko podľa vás stále platí, že výhodou Slovákov je úroveň vzdelania?
Táto zotrvačnosť ešte trochu funguje, ale začínam mať obavy, že už vznikajú dve Slovenská. Bude skupina ľudí, ktorí niečo chcú robiť, sú schopní a pripravení niesť zodpovednosť za seba a nebudú chcieť žiť na úkor iných. Druhá skupina rezignuje. U nás je počet tých druhých ešte stále relatívne vysoký a sú podporovaní - pretože na Slovensku je ešte v poriadku rezignovať na svoj osud s tým, že niekto iný sa o mňa postará. Pokiaľ bude prvá skupina ľudí väčšia, vtedy to fungovať bude, inak to pôjde dole vodou.
Môže vláda niečo urobiť s tým, koľko ľudí rezignuje na svoj osud?
Môže to ovplyvniť, napríklad, keď sme hovorili o IT, aj e-governmentom, prechodom na elektronické služby. Neviem či viete, že napríklad Macedónsko je kompletne pokryté bezplatným mobilným internetom. Ak máte fungujúci e-government, tak máte v každej dedinke presne také služby ako v Bratislave. Ľudia prestanú nadávať na to, že za úradmi musia cestovať a že za to môže nejaký premiér. Keď zrazu nemáme na koho nadávať, tak to dosť dramaticky mení rozmýšľanie.
Je takáto zmena dôležitá najmä kvôli tej strate času, alebo aj kvôli tomu, ako sa potom ľudia cítia a ako si napríklad vážia túto krajinu?
Predstavte si vaše dane, ktoré platíte za služby, ktoré dnes od štátu dostávate. Keby vás niekto takto obsluhoval v reštaurácii, ako vás mnohokrát obsluhuje štát, asi by ste sa ozvali.
Ako ešte môžu elektronické služby pomôcť bežnému občanovi?
Vezmite si starých ľudí na dedine - často nepotrebujú ani ísť k lekárovi, potrebujú sa len s niekým porozprávať. Nepotrebujú počítač, stačí, ak si sadnú pred nejakú obrazovku, na ktorej bude pán doktor a pekne sa s nimi porozpráva. A nebudú cestovať tri dni tam a tri dni naspäť, pretože nejaký úradník sa rozhodol, že presunie pracovisko A do mesta B, aby ho po ďalších voľbách mohol presunúť do mesta C, lebo tam má kamarátov. Ja som u nás nevidel jediný reálny plán na začatie budovania e-zdravotníctva. Čo nám bráni mať napríklad virtuálne zdravotné karty? To vo svete bez problémov funguje a úplne to mení celý zdravotnícky systém.
V akom stave sú dnes informačné systémy verejnej správy?
Máme veľa čiastkových riešení a mnohé z nich svojou architektúrou zodpovedajú začiatku 90. rokov. Nemáme ale žiadnu jasnú koncepciu, ktorá by povedala občanovi: do dvoch rokov budeš mať všetky svoje transakcie na internete a toto je cesta, ako to urobíme. Len o tom rozprávame, ale nerobíme nič. Zodpovednosťou vlády je veľmi rýchlo to zmeniť, ak nechce, aby sa v spoločnosti otvorila digitálna priepasť.
Čo to znamená?
Už dnes existuje skupina detí, ktoré považujú prístup k rýchlemu internetu od malička za samozrejmosť a hľadajú tam všetky informácie. Druhá skupina detí sa chodí na počítač v škole pozerať raz za týždeň a neberú ho ešte ako pracovný prostriedok. Pre veľkú časť mladej generácie u nás sú takéto veci stále tabu a keď dospejú, budú mať zrazu rovesníkov, ktorí vyrástli v úplne inom svete. Dnes stále vzdelávame tak, ako sme boli vzdelávaní my - neučíme ich hľadať na webe, ale memorovať sa z kníh. Tým však ich šance úspešne žiť v novom svete, ktorý tu bude za desať či dvadsať, už dnes dramaticky znižujeme.
Čo sa stane o desať rokov, keď deti vyrastú a s druhou skupinou rovesníkov si nebudú rozumieť?
Spoločnosť bude rozdelená ešte extrémnejšie, ako dnes. Budeme mať dve odlišné Slovenská. A väčšina si bude myslieť, že je to v poriadku a bude sa len čudovať, prečo si nevie nájsť prácu a prečo od nás automobilky odišli.
Čo by sa muselo stať, aby sa informatizácia Slovenska naozaj naštartovala?
Jeden schopný človek by musel dostať stopercentnú kontrolu nad informatikou v štátnej správe, vrátane rozpočtu. Aby už nemalo každé oddelenie vlastný informačný systém. Ak potrebujem niečo vybaviť, nezaujíma ma, či daný informačný systém patrí miestnej samospráve, kraju alebo ministerstvu. Nikoho okrem ega ministra alebo príslušného úradníka to nezaujíma.
Čo bráni tomu zmeniť to?
Štát je ako akciová spoločnosť. Raz za štyri roky je valné zhromaždenie, na ktorom akcionári hlasujú. Žiaľ, problémom demokracie ako akciovej spoločnosti je, že nie každý chce zveľaďovať hodnotu svojich akcií a nie každý rozumie, čo treba robiť, aby rástla. Akcie Slovenska totiž nie sú na burze, aby sme videli, ako klesajú a stúpajú, ktorá vláda to robí lepšie. Chce to preto úplne iných manažérov, nie takých, za ktorými novinári chodia loviť výroky a celý národ sa potom na nich baví.
Problém akcionárov štátu je asi v tom, že väčšina chce, aby boli stále vyplácané dividendy.
Áno, stále vyplácať dividendy v maximálnej výške a ešte si vyžadujú aj mimoriadne dividendy.
Robert Fico požiadal ministerstvá o 20-percentné zníženie počtu zamestnancov. Máme mu v tom fandiť?
Kedysi pri reštrukturalizácii štátnych podnikov bolo klasickou metódou znížiť stavy zamestnancov o tretinu s tým, že sa nič nestane, lebo tam bola vždy štandardná prezamestnanosť. Je ale osudovou chybou povedať, že každé ministerstvo má prepustiť 20 percent ľudí. Toto možno povedať o celej štátnej správe a potom si urobiť analýzu, aké služby kto poskytuje a ako možno procesy optimalizovať - a až potom znižovať stavy. Príklad: čo by sa stalo, ak by sme zaviedli v štátnej správe callcentrá? Možno by to dramaticky znížilo počet zamestnancov, pretože by už neboli stránkové dní, navyše v nezmyselných hodinách, kedy je väčšina ľudí v práci. Len znížiť počet úradníkov nemusí nevyhnutne znížiť náklady, ak ich napríklad nahradíme lepšie platenými ľuďmi. Dnešná snaha sa mi zdá preto trochu populistická.
V 90. rokoch bolo pre firmy hlavným problémom získať klienta. Nezačína dnes už byť kľúčovým problémom nájsť ľudí?
Získať kvalitných ľudí je a vždy bude problém, pretože o nich súťaží veľa firiem. Nastáva však generačná výmena. Ešte pred pár rokmi bolo oveľa viac ľudí, ktorí boli ochotní makať veľmi tvrdo a vzdať sa pár rokov súčasnosti kvôli tomu, čo bude na konci. Teraz sú tu už ľudia, ktorí sú ochotní preskakovať medzi jednotlivými zamestnaniami kvôli tisíckorune pri dvadsať alebo tridsaťtisícovom plate. Dlhodobejší pohľad ako by im chýbal. Táto generácia má iné priority a hodnoty, a treba to rešpektovať a na takomto pracovnom trhu fungovať.
Hráte aj vy cenovú vojnu o zamestnancov?
Nie. Cesta kupovania si ľudí len za peniaze vedie do záhuby, je to špirála, z ktorej sa nedá vyhrabať. Samozrejme musíme byť konkurencieschopní, ale nemá význam prijímať ľudí s tým, že k nám idú len pre peniaze. Firmy by mali byť schopné povedať: dáme ti v horizonte piatich rokov sumárne plus-mínus to, čo ostatní. Ale od istej úrovne peňažná zložka prestáva byť dôležitá a treba sa pozrieť aj na to, čo je odlišné. Či tu firma, ktorá je dnes na tom oveľa lepšie, bude ešte aj o rok alebo o dva, či bude mať dosť práce, a či sa u nich niečo naučíte... O tom sa veľa nerozpráva.
Kto je dnes najväčším konkurentom Bratislavy?
V okamihu, ako máte pripojenie na internet, je jedno, či pracujete z Košíc, Bratislavy alebo z Indie, zákazník to nevidí. Konkurenciou pre Bratislavu je teda celý svet a ak si chceme v Bratislave udržať prácu, musíme byť konkurencieschopní aj z hľadiska svetových cien. Na druhej strane náklady nie sú všetko - inak by nemali niektoré firmy stále vývojové centrá v Londýne. Naši ľudia sú napríklad tímoví hráči, čo je výhoda oproti iným krajinám, kde sú skôr individualisti. Tieto faktory sú tiež dôležité.
Spomenuli ste sťahovanie nelegálnej hudby z internetu. Ako bude vyzerať svet, keď vyrastie dnešná generácia zvyknutá na nelegálne empetrojky z webu?
Veľa ľudí sa domnieva, že všetko je zadarmo. Od jedného mladšieho kolegu zo Španielska som raz počul, že aj v 15. storočí boli umelci chudobní a Madonna preto nemá právo zarábať peniaze. V opačnom extréme sa zasa nachádza postoj producentov obsahu, ktorí chcú chrániť všetko a za každú cenu. Výsledkom napokon bude zrejme kompromis. Je, samozrejme nezmysel, aby ste si kúpili nejakú pesničku na internete a potom ju mohli prehrať len na jednom zariadení. Na druhej strane na dcére, ktorá má osem rokov, pozorujem, že vyrastá generácia, ktorá je už zvyknutá na to, že niektoré veci sú chránené a platí sa za ne.
Dnešní tínedžeri sú zvyknutí platiť za hudbu?
Keď sa nám na začiatku DVD púšťa upozornenie, aby sme ho nekopírovali, berieme ho ako srandu, lebo sme takto neboli vychovávaní. Boli sme len naučení, že v obchode nesmieme vziať ani malé lízatko. Do dnešnej generácie sa však už touto nenápadnou komunikáciou hučí niečo iné: že nesmú ukradnúť nielen auto, ale ani obsah. Pýtam sa ľudí, ktorí začínajú podnikať s nelegálnym softvérom: prečo si ukradol len softvér, prečo nie aj počítač? Počítače sa však kradnú ťažšie a keď ukradnem softvér za milión, je to jedno DVD, ale krádež ekvivalentného auta už vyzerá zle.
Toto sa ale postupne zmení vzdelávaním a aj polícia sa naučí fungovať v inom priestore ako na cestách. A zároveň prídu legálne obchody, pri ktorých si ľudia povedia - prečo by som mal riskovať, keď môžem zaplatiť dvadsať korún za pesničku.
Keby vaša dcéra ukradla hudbu, potrestali by ste ju rovnako, ako keby kradla v obchode.
Áno, určite. V tomto som nekompromisný.
