PP. PHILIPPE BOUCLY.
Krátku históriu, ktorou krajina prešla za niekoľko rokov po osamostatnení sa a po páde Mečiarovho režimu, Philippe Boucly označil za fantastickú a neuveriteľnú. Vstúpili sme do NATO, Európskej únie, onedlho ľudia ocenia, že Slovensko je súčasťou Schengenu. O rok nás čaká členstvo v eurozóne.
Nemá rád, keď ho označujú za cudzinca. O zahraničných investoroch ako o cudzincoch sa nedávno vyjadril slovenský premiér Robert Fico. Bouclyho sa to dotklo. „Samozrejme, že som cudzinec, veď som sa tu nenarodil, ale cítim sa tu ako doma.“ Snaží sa vysvetliť, že napriek všetkému nie je až takým cudzincom, ako by si to mohol niekto myslieť. Do istej miery sa cíti súčasťou toho, čo sa u nás v posledných rokoch deje. „Mám pocit, že sa zúčastňujem na dobrodružstve, ktoré Slovensko prežíva, a som na to hrdý.“
Boucly na čele SPP nedávno vystriedal Nemca Jana Massmanna z Ruhrgasu. Nemci sú spolu s Francúzmi z Gaz de France 49-percentnými vlastníkmi SPP. V predstavenstve však majú podľa privatizačnej zmluvy väčšinu a fakticky kontrolujú firmu. V jej vedení sa každý rok striedajú. Spočiatku si museli Nemci s Francúzmi na seba zvykať. Nemecká presnosť a dochvíľnosť sa s prirodzenou francúzskou ležérnosťou príliš rady nemajú.
Kvantová mechanika
Boucly študoval na jednej z najprestížnejších vysokých škôl vo Francúzsku. O Polytechnickej škole, ktorú skončil pred viac ako 30 rokmi, sa hovorí, že patrí nielen k najlepším, ale aj najťažším školám vo Francúzsku. Absolventi sú vraj tak vysoko nad priemerom, že sú, obrazne povedané, prakticky nepoužiteľní v normálnom biznise. Buď sa stanú vedcami, alebo sa uplatnia ako topmanažéri vo významných francúzskych firmách. „Ale musíte v správnom čase odhaliť, v čom ste dobrý,“ dodáva Boucly. Jeho to najprv ťahalo do výskumu. Po skončení školy si žiadosť so životopisom poslal na viaceré miesta. Po neúspešnom pokuse dostať sa do EDF (Eléctricité de France), sa mu ozvali z Gaz de France. Jeden z divíznych riaditeľov mu ponúkol prácu vo výskume. Pri interview urobil, ako sám hovorí, veľkú chybu. A tak aj miesto v plynárňach viselo na vlásku. Na otázku jedného z bossov plynárenského gigantu, čomu by sa chcel venovať, odpovedal: „Kvantovej mechanike.“ Nakoniec ho vzali.
Po druhom ropnom šoku v roku 1979 ho firma poverila projektom ťažby zemného plynu na magnetickom severnom póle. Ten je neďaleko geografického. Ceny ropy aj plynu išli po šoku veľmi hore, hľadali sa preto alternatívne možnosti. Išlo o ťažbu plynu z mora, ktorý chceli potrubím prepraviť k blízkemu ostrovu, tam ho skvapalniť a odtiaľ prevážať ľadoborcami do Európy. Po čase ceny ropy spľasli a projekt pre finančnú náročnosť zastavili.
Neskôr jeho šéfovia zistili, že je dobrý v medzinárodných záležitostiach. V polovici 90. rokov tak začal riadiť spoločné projekty Gaz de France a ruského Gazpromu vo východnej Európe a v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. Napokon sa stal šéfom spoločného podniku oboch firiem ECOGAZ, ktorý v Rusku rozvíjal projekty zamerané na úspory energie.
Nízka cena zemného plynu na ruskom trhu však prinútila firmu, aby zmenila biznis plán. Začala vyrábať moderné vykurovacie zariadenia pre veľkých francúzskych investorov v Rusku. Neskôr Boucly šéfoval spoločnosti FRAGAZ, spoločnému podniku Gaz de France a Gazpromu, ktorý dováža plyn aj do Francúzska a pre Gazprom zariadenia. Potom ho poslali na Slovensko.
Aj štátna firma môže byť dobrá
Slovenský plynárenský priemysel po príchode zahraničných investorov nefungoval ako bežná firma. Mal asi 11 nezávislých odštepných závodov a niekoľko dcérskych firiem. Pri niektorých z nich si Boucly kládol otázku, na čo vlastne existujú. „Tie, ktoré nemali reálne opodstatnenie, sme zrušili, iné museli prejsť výraznými zmenami.“
Premiérovi Ficovi je tŕňom v oku vysoký zisk firmy. Vlani bol viac ako 20 miliárd. Logicky sa vynára otázka, prečo firma zvyšuje ceny plynu, keď dosahuje takéto zisky? Väčšina zisku však pochádza z toho, že cez Slovensko prechádza plyn, ktorý u nás nezostane, ale ide ďalej do zahraničia. Podľa predpisov EÚ sa peniaze za túto prepravu nemôžu používať na dotovanie domácností.
Ak má SPP fungovať ako normálna firma, ktorá nechce skrachovať, musí domácnostiam účtovať ceny, ktoré sú odrazom nákladov a primeraného zisku. Až dve tretiny z ceny pre domácnosti tvoria náklady na samotný plyn z Ruska. Zvyšok sú služby: preprava, distribúcia, uskladnenie a predaj. „Maržu, ktorú môžeme účtovať domácnostiam, určuje regulátor. Je to 17 halierov na kubický meter, teda približne jeden a pol percenta z ceny plynu,“ hovorí Boucly a kreslí pritom schému, kde vysvetľuje, z čoho všetkého sa skladá cena plynu a prečo je taká, aká je, a nie nižšia. Neboli sme prví, ktorým ju kreslil. „Ako prvému som ju vysvetľoval expremiérovi Dzurindovi, neskôr aj premiérovi Ficovi.“
S premiérom Ficom má rovnaký názor v tom, že ak je nejaká firma v rukách štátu, nemusí to ešte znamenať, že je zlá. Aj Gaz de France zatiaľ patrí štátu. „Pre mňa nebola nikdy rozhodujúca otázka, kto je vlastníkom kapitálu.“ Upozorňuje však, že ak sa nestanovia jasné pravidlá medzi fungovaním firmy a vplyvom štátu, môže vzniknúť veľký problém.
„Je veľké riziko, že politici sa budú snažiť ovplyvňovať firmu, využijú ju ako nástroj svojej politiky a nebudú konať jej v záujme.“ Vôbec pritom nezáleží, či sa politici vychyľujú naľavo, alebo napravo. Gaz de France v 70. rokoch takmer zruinovali pravicoví ministri. Malé firmy vo Francúzsku vtedy čelili finančným problémom. Vláda to vyriešila tak, že veľké koncerny poslala na americký kapitálový trh, aby ten domáci mohol financovať menších. „Potom sa zvýšil kurz dolára, čo značne poškodilo finančnú situáciu v Gaz de France.“
Neskôr zasa prezident Mitterrand tlačil na firmu, aby zákazníkom účtovala vyššie ceny. Potreboval peniaze na podporu pre Alžírsko. „Postupom času sa našiel modus vivendi, obmedzili sa zásahy štátu do firmy. Stanovili sa úlohy, aké má dosiahnuť, a rozloženie dividend.“ Odvtedy si situácia vo firme výrazne zlepšila a funguje, akoby bola súkromná.
Viac na www.leaders.sk
