s a generálny riaditeľ Office Depot pre východnú Európu PETR SÝKORA.
Podnikať začal so svojím kamarátom Janom „Honzom“ Černým, keď mal 18 rokov a študoval na vysokej škole. Bolo pár rokov po nežnej revolúcii a s Honzom si chceli privyrobiť. „Môj dobrý kamarát Honza Černý prišiel s nápadom, žeby sme ako obchodní zástupcovia mohli ponúknuť papier.“ Naivne si mysleli, že banka si zoberie za kamión papier, oni dostanú z toho jedno percento a budú mať peniaze napríklad na kino.
Bez faxu a auta
Do rúk si doma zobrali Zlaté stránky a začali obtelefonovávať banky a ponúkať im kancelársky papier. Zistili však, že banky nič nechcú.
Po čase sa im podarilo získať zákazku na dva balíky. Ale aj s ňou mali problém. Ich dodávateľ papier nedodal. „Mali sme prvého zákazníka, ale nemali sme tovar. Bol to nepríjemný pocit, ktorý sme zažili prvýkrát a veľmi sme sa hanbili.“ Mladí podnikatelia sa však nevzdali. Kúpili tovar v papiernictve a doviezli ho svojmu prvému zákazníkovi metrom. „Náš štart bol pomalý. Na začiatku sme nemali fax a dlho sme nemali peniaze, aby sme si ho kúpili.“ Na prvé objednávky tak uvádzali číslo faxu na hlavnej pošte. Jeden z nich bol doma na telefóne a strážil, či si niekto neobjedná niečo telefonicky a druhý sa rovno zo školy stavil na pošte a skontroloval faxové objednávky. Často však zbytočne.
Podobne to bolo aj s autom. Objednávky rozvážali metrom alebo električkou. Prvé auto si požičali od dedka.
Na predaj firmy si počkali
Na začiatku si dávali záležať na tom, aby zákazníci nevedeli, že sú len malá firma a auto nemajú. Keď napríklad získali väčšiu objednávku, vzali si dva ruksaky a štyri kufre, aby celý tovar odniesli naraz. „Keď sme prišli do firmy, schovali sme kufre a batohy. Zákazník tak uvidel pred sebou len tovar.“
Po rokoch už mali viac peňazí ako len na kino. Ich zákazníkmi sa stali aj banky. Papirius sa postupne stal v Česku jednotkou a rozšíril svoje aktivity aj do iných krajín. Začať podnikať v inej krajine ich lákalo. Mysleli si, že to bude zaujímavé a zábavné. V roku 2001 sa rozhodli expandovať na Slovensko.
„Bola to logická voľba. Veľmi nám pomohlo, že je to tak blízko, nie je jazyková bariéra a niektorí zákazníci mali svoje pobočky v Česku aj na Slovensku.“ Na Slovensku sa im darilo, tak skúsili podnikať aj v Maďarsku a Litve.
V roku 2006 sa rozhodli, že Papirius predajú, aj keď pred pár rokmi tvrdili, že firma nie je na predaj. Ponuka Office Depot na odkúpenie Papiriusu nebola jediná. Príležitosti mali už niekoľko rokov predtým.
Firmu však chceli predať len raz, aby kupujúci bol posledným hráčom. „Nechceli sme Papirius predať niekomu, kto by ho za polrok posunul niekomu ďalšiemu.“ Americká firma je vo svojom biznise svetovou dvojkou, a tak bola logickou voľbou. Okrem ceny, ktorá nebola medializovaná, rozhodli podľa Sýkoru aj iné veci.
„Páčil sa nám spôsob, ako sa k nám správali, a tiež to, že sme sa zhodli v niektorých strategických veciach, ako je napríklad expanzia do Poľska.“ Otvorenie firmy v Poľsku už robili pod názvom Office Depot, ale to ho nemrzí. „Urobili sme to z našej základne a robili to naši ľudia.“
Nešpekuluje nad tým, čo bude
Nad otázkou, akú pozíciu v súčasnosti zastáva v Office Depot, sa len pousmeje. Na funkcie vraj veľmi nie je. „Spolu s Honzom máme na starosti pár krajín – Česko, Slovensko, Poľsko, Pobaltie a čiastočne Maďarsko. Hovorí sa tomu generálny riaditeľ.“ Prvýkrát v živote tak má šéfa. A aký je to pocit? „Mať šéfa po toľkých rokoch je v pohode. Nemám z toho komplex .“ Zrazu si môže vyskúšať, aký je to pocit byť v koži tých druhých. „A keď máte dobrého šéfa, je to aj zaujímavé, lebo môžete od neho niečo pochytiť.“
A čo ho ešte motivuje v práci? „Chceme dokázať, že sme najlepší Office Depot v rámci Európy. To je niečo, čo motivuje mňa i tím.“ Hovorí si, že keď ich už veľká americká firma kúpila, tak im chcú ukázať, že biznis naozaj vedia robiť. „A to je to, čo si dnes celkom užívame.“ V budúcnosti bude určite robiť aj iné veci, ako je len distribúcia kancelárskych potrieb. „Ale kedy to bude, neviem. Ani o tom nepremýšľam. Teraz ma jednoducho baví to, čo je a robím to naplno a nešpekulujem nad tým, čo bude.“
Lieta alebo chodí do školy
V práci netrávi veľa času, fyzicky možno 6 hodín. „Pomerne viac času som mimo s inými ľuďmi.“ Robí to preto, aby na firmu nemal len úzky pohľad. Okrem toho veľa číta, cestuje. „Stretávam sa s kolegami, ktorí vedú firmy v úplne inom odbore a rozprávame sa o nejakej veci, ktorá sa týka len ich.“ V rozhovore s nimi sa však vždy dá nájsť paralela s tým, čo robí on.
Myslí si, že rodina prácou netrpí. „Vstávam dosť skoro. Okolo piatej, takže mám náskok pred ostatnými a zároveň som doma relatívne skoro, okolo piatej.“ Doslova ho desí predstava šéfa, ktorý sedí vo firme do ôsmej alebo desiatej večer.
Okrem podnikania sa vždy snažil robiť aj veľa iných vecí. „Má to výhodu, ale aj úskalia. Úskalie je v tom, že keď sa človek snaží robiť viac vecí naraz, nerobí nič poriadne.“ Ale jemu to vyhovuje. „Ostatné aktivity mi pomáhajú udržiavať veľkú chuť na to, čo robím.“ Preto ide napríklad na týždeň do školy, lieta malým lietadlom, športuje, alebo študuje francúzštinu a nemčinu, aj keď ich až tak nepotrebuje.
„Verím, že keď budem mať všeobecný rozhľad od novín cez vzdelanie, jazyky a nebudem uštvaný manažér, budem sa proste cítiť fyzicky dobre, tak si myslím, že sa mi bude aj ľahšie pracovať a ľudia to uvidia.“
Viac na www.leaders.sk
