sa blíži európskym štandardom. Na vidieku však stále chýba v domoch tečúca voda a záchod.
Číňania sa uspokoja aj s málom. Nepotrebujú obrovské byty. "My si myslíme, že dvojizbový byt je malý. Ale tu bežne žije v jednej miestnosti aj päť-šesť ľudí," hovorí o čínskej realite Slovenka Mária Boydová, ktorá žije už dvadsaťpäť rokov v Pekingu.
Keď sa do hlavného mesta prisťahovala, pohľad na metropolu bol na míle vzdialený súčasnej realite. Tam, kde dnes stoja nové nákupné strediská, hotely a šesťprúdové diaľnice, boli pred dvoma dekádami kukuričné a ryžové polia. Enormný hospodársky rast, ktorý odštartoval v 80-tych rokoch minulého storočia, však tvár Pekingu zásadne zmenil. Príliv zahraničných investícií priniesol rast životnej úrovne a ľudia presadli z bicyklov do volkswagenov a hutongy vymenili za byty vo vežiakoch s ústredným kúrením a teplou vodou.
Hutongy? Bez romantiky!
Aj dnes v okolí Zakázaného mesta, ako inak centrum Pekingu volajú, vidieť rady hutongov, čo sú typické úzke uličky pospájaných domčekov. V nich bývajú celé rodiny a na malom dvorčeku chovajú najmä sliepky. Väčšina týchto štvrtí padla za obeť masívnej výstavbe, no niektoré hutongy pamiatkári zachránili a dnes sú turistickými atrakciami. "Hutongy sú niečo veľmi pekné, ale zromantizované. Nikto z nás by tam nechcel bývať. Celá ulica má spoločný záchod. V zime tam prefukuje a vo vnútri je chladno, v lete je zase strašne teplo," opisuje vlastnú skúsenosť Mária Boydová.
Vysnívané činžiaky
Státisíce Pekinčanov preto vítajú stavbu nových činžiakov a panelákových štvrtí. Mnohé síce pripomínajú šedivé betónové sídliská z bývalého komunistického bloku, pre obyčajných ľudí sú však vysnívaným bývaním. Najmä staršie byty sú však kvalitatívne na nižšej úrovni, ako povedzme v bratislavskej Petržalke.
"Môj známy, univerzitný profesor, býva v osemposchodovom činžiaku a nemá v byte teplú vodu. Na kúrenie si nosí plyn," hovorí Slovenka žijúca v Pekingu.
Nerovnaký meter
Čína je komunistický štát, ktorý myslí na dobro "spriaznených" i zamestnancov štátu. Ak niekto pracuje ako učiteľ na univerzite alebo na pošte, môže prísť veľmi výhodne k bytu. V posledných rokoch je novinkou, že si ho môže odkúpiť aj do osobného vlastníctva.
Zamestnanci súkromných spoločností, ktorí sa radia do strednej a vyššej triedy, si môžu vziať na byt hypotéku a postupne dlh splácať. Pre túto klientelu sa stavajú luxusnejšie, priestranné byty s ústredným kúrením a vodou.
Centrum mesta - perspektívne a drahé
Peking prešiel v posledných rokoch vývojom, ktorý je známy aj zo západných metropol. Spočiatku si majetnejší ľudia kupovali byty na predmestí, kde je lepší vzduch a môžu mať aj záhradku. Centrum mesta, zhruba tri kilometre okolo Námestia nebeského pokoja, však začína byť opäť atraktívne a aj poriadne drahé. Veľký záujem je o byty v blízkosti novovybudovaných staníc metra, ktoré je dnes najrýchlejším dopravným prostriedkom, ak prihliadneme na neustále prepchaté ulice. Podľa štatistík zaevidujú úrady v Pekingu každý deň tisíc nových áut, ktoré mesto postupne zahlcujú. Supermoderné metro je rýchle, ale počas špičky neuveriteľne preplnené. Slušnému Európanovi sa ľahko stane, že sa do vagóna jednoducho nepretlačí a musí čakať na nasledujúci vlak.
Milionári si však v Číne nekupujú byty v centre. Uprednostňujú pompézne vily v okolí Pekingu. Typickou štvrťou horných desaťtisíc je napríklad Peking Riviera, vystavaná v európskom štýle aj s luxusnými bazénmi, klubovým domom, školami pre deti a bezpečnostnou službou.
Miesta, kam pokrok neprenikol
Čínsky hospodársky rast a s ním spojená lepšia kvalita bývania sa netýka každého. Východné pobrežie sa rýchlo rozvíja, keď však človek ide na západ, uvidí ľudí, ktorých sa pokrok takmer nedotkol.
Chudobu však vidieť aj v samotnom Pekingu. Nekvalifikovaní robotníci z vidieka, ktorí pracujú v pekinských továrňach alebo v posledných rokoch stavali olympijské športoviská, žijú stále v biednych podmienkach. V jednej izbe sa tlačia celé rodiny, prípadne niekoľko mužov, ktorí posielajú svoje zárobky na vidiek, kde žijú ich príbuzní. O úrovni bývania vidiečanov sa môžeme presvedčiť na vlastné oči už pár kilometrov za Pekingom, smerom k Čínskemu múru. Ľudia tam žijú v jednoduchých domoch, sociálne zariadenie je vonku a voda sa čerpá zo studne. Ostatní žijú v malých štvorposchodových bytovkách.
Realitný boom
Realitný trh v Číne podporuje masívna migrácia. Podľa odhadov sa vyše 150 miliónov Číňanov presťahovalo z provincií na východné pobrežie, kde z dedín a mestečiek začali vznikať miliónové metropoly. Typickým príkladom je bývalé rybárske mestečko Šenzen ležiace blízko Hongkongu.
Za necelé dve dekády sa zmenilo na dvanásťmiliónové moderné mesto. Práve prisťahovalci stoja za realitným boomom, ktorý neutícha a rásť bude podľa ekonómov aj ďalej. Podľa oficiálnych štatistík v auguste tohto roku sa medziročne zvýšili ceny bytov v sedemdesiatich najväčších čínskych mestách o sedem percent.
Na Slovensku často počúvame o spore miestnych obyvateľov, ktorí nechcú predať pôdu štátu na stavbu diaľnic. Čínsky režim si problémy nerobí, v miliardovej krajine je záujem jednotlivca na poslednom mieste. Švajčiarska organizácia Centrum pre bytové práva a násilné vysťahovanie informovala, že až jeden a pol milióna Pekinčanov muselo svoje pôvodné bydlisko opustiť pre olympiádu. "Úrady pritom používali taktiku zastrašovania, represií, väznenia a dokonca aj násilia proti nájomníkom a aktivistom," píšu v hodnotiacej správe. Čína tieto čísla odmieta a tvrdí, že pre stavbu športovísk či dôležitej infraštruktúry presťahovali iba šesťtisíc rodín.
Na mieste hutongov, ktoré zrovnajú so zemou vyrastajú mrakodrapy. Hutong určený na demoláciu s portrétom čínskych lídrov a olympijských vlajok. Majiteľka domu Yu Pingju tvrdí, že kompenzácia, ktorú jej úrady ponúkli, nestačí ani na prístavbu záchodu v Pekingu.
