NEW YORK. Svetovú ekonomiku zachráni pred krachom len koordinovaná hospodárska politika. Uviedol to americký investor George Soros, ktorý dodal, že pre Spojené štáty je dlhšia fáza stagflácie ešte tým najoptimistickejším scenárom.
Soros v komentári v nemeckom denníku Financial Times Deutschland uvádza, že budúcnosť svetovej ekonomiky vo veľkej miere závisí na tom, či sa prezidentovi Barackovi Obamovi podarí uviesť do života celistvý a účinný balík opatrení na podporu americkej ekonomiky. Veľa bude záležať na reakciách Číňanov a Európanov a iných dôležitých hráčov na svetovej hospodárskej scéne. Pri dobrej medzinárodnej spolupráci by sa mohla dostať svetová ekonomika z najhlbšieho bodu poklesu už koncom tohto roka. V opačnom prípade nás čaká podstatne dlhší čas chaosu a úpadku.
Podľa Sorosa rovnováhu vo svetovej ekonomike nemožno dosiahnuť jednorazovými opatreniami. Namiesto toho musí dostať ekonomika dostatok peňazí; potom, keď sa pomaly obnoví tok úverov, sa musí táto likvidita rovnako rýchlo zo systému odčerpať. Druhá operácia bude z politického ako aj technického hľadiska ťažšia než prvá.
Pokus zabezpečiť americké hospodárstvo peniazmi bude spojený s problémami na dvoch frontoch. Predstavujú ich výmenný kurz a úroky. Dolár sa v poslednom období silno zotavil, ale koreňom jeho sily nebol rastúci dopyt vyvolaný túžbou vlastniť ho. Bol dôsledkom rastúcich ťažkostí, ako si ho požičať. Európske a iné medzinárodné banky získali veľa hodnôt v dolároch, ktoré rutinérsky refinancovali v medzibankovom obchode. Keď medzibankový trh prestal fungovať, boli prinútené kupovať doláre.
Súčasne museli ekonomicky slabé krajiny postavené na dolári splácať svoje bežné úvery, lebo už nemohli splácať staré úvery novými dlhmi. Rusko a východoeurópske krajiny nachádzajúce sa na periférii eura boli síce silnejšie napojené na spoločnú menu, keď sa však ruský trh zrútil, bol efekt na dolár rovnaký. Lebo ruská centrálna banka nakúpila priveľa eur a musela ich predať, aby bránila kurz rubľa.
Fakt, že Nemecko a ECB vidia problém globálnej ekonomiky celkom ináč ako ostatný svet, v budúcnosti pravdepodobne vyvolá veľké výkyvy výmenných kurzov a znemožní zotavenie.
ECB je podľa zákona povinná starať sa o udržanie cenovej stability, nie o plnú zamestnanosť. V Nemecku zostáva ešte stále živou spomienka na cválajúcu infláciu Weimarskej republiky. Obe skutočnosti vedú k odporu proti fiškálnej nezodpovednosti a neohraničenému tlačeniu peňazí.
To by malo vlastne prospievať euru - avšak vnútorné napätia v Európe pôsobia v opačnom smere. Nejestvuje nijaký celoeurópsky mechanizmus na ochranu bankového systému, všetky krajiny postupujú samostatne. To vyvoláva pochybnosti, či sú toho schopné. Je Írsko dostatočne úverovo dôveryhodné? Môže ECB zo svojej strany pokladať grécky štátny dlh ako bezpečný? Základ Maastrichtskej zmluvy je rozkolísaný. Pritom sa mlčí o problémoch Veľkej Británie a Švajčiarska pri ochrane ich obrovsky nafúknutých bánk.
Kým sa národné orgány pokúšajú chrániť svoje vlastné banky, kde sa len dá, poškodzujú bankový systém ostatných krajín. Rakúske a talianske banky sa silno angažujú vo východnej Európe. Royal Bank of Scotland, v ktorej má veľký podiel štát, podniká predovšetkým v zahraničí, kým veľkú časť britského rozpočtu financujú zahraničné banky. Napokon sa budú musieť národné orgány dohodnúť na ochrane bánk, ale k tomu ich prinúti až spoločné ohrozenie.
Kto má aktíva, bude sa asi viac prikláňať k jenu a zlatu. Môže však naraziť na odpor úradov - v prípade jenu sa to môže stať skôr, než v prípade zlata. Medzi jenom a zlatom dôjde k ťahaniciam, a to medzi tými, ktorí budú hľadať istotu pre svoje hodnoty a tými, ktorí budú musieť použiť svoje rezervy, aby zachránili svoje podniky. Pri všetkých týchto protichodných silách môžeme rátať s tým, že dôjde k divokým výkyvom menových kurzov.
Obrana pred skĺznutím do deflácie sa nachádza v tom, že najprv sa bude musieť podporiť rast inflácie a potom ju bude treba zredukovať. Je to veľmi delikátna operácia, jej úspech však nie je istý. Pokiaľ sa americké hospodárstvo nevzchopí, úroky na štátne dlhopisy by sa mali šplhať hore.
Je ťažké, ale nie nemožné, aby americká ekonomika v nasledujúcich desiatich rokoch rástla ročne o 3 %, alebo viac. USA majú chronicky stratový bežný účet platobnej bilancie. V období jeho najvyššieho schodku dosahoval až 6 % hrubého domáceho produktu. Ten sa stratí, čo bude veľkým bremenom pre zahraničný dlh, ktorý budú v nasledujúcich rokoch aj naďalej zaťažovať deficity štátneho rozpočtu.
Aj pri optimálnej politike bude pravdepodobne vnútorný rast USA zaostávať za globálnym hospodárskym vzostupom.
Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.
