Podľa prestížneho časopisu Economist predstavuje slovenská ekonomika v rámci stredoeurópskeho priestoru svetlú výnimku. Ani to však krajinu nezachráni pred prípadným kolapsom celého regiónu.
BRATISLAVA. Economist v aktuálnom čísle analyzuje dopady krízy na jednotlivé krajiny strednej a východnej Európy. Všímal si hlavne nedávny prepad lotyšskej ekonomiky, no v širšom kontexte venoval veľký priestor aj situácii v okolitých krajinách.
Začína ironickým postrehom, že jediný lotyšský výrobok, ktorý krízou neutrpel, sú tričká so slovami „Nasing spesal", parodujúce trápnu reakciu ministra financií na otázky novinárov ohľadom stavu ekonomiky. Vcelku však vystihujú bezradnosť lotyšskej vlády a mnohých ďalších postkomunistických krajín ako zastaviť klesanie HDP.
Lotyšský pád hrozí regionálnym dominoefektom
Podľa Economistu Lotyšsko doplatilo na nerozumné pôžičky a prílišnú dôveru v záchranné mechanizmy zahraničných bánk, ktoré by mali pumpovať peniaze do dcérskych pobočiek.
Posledný vývoj urobil týmto, podľa Economistu naivným predstavám, koniec. Ekonomické problémy sa prejavili škrtmi vlády vo verejných výdavkoch, ktoré mali za následok masové protesty v uliciach Rigy. Hoci Lotyšsko predstavuje so svojimi 2,4 mil. obyvateľmi ekonomického trpaslíka, celý región nervózne hľadá podobné príznaky vo vlastnej situácii.
Podľa Economistu by však bolo veľkou chybou hádzať všetky postihnuté krajiny do jedného vreca. Zdôrazňuje, že rozdiely v jednotlivých postkomunistických krajinách sú oveľa väčšie ako odlišnosti medzi novými a starými členmi EÚ.
V kontraste so všeobecným názorom sú často „novoprišelci" na tom ekonomicky oveľa lepšie. Stačí vraj porovnať situáciu v Slovinsku a Grécku.
Pomoc Medzinárodného menového fondu potrebuje podľa analýzy Economistu len niekoľko krajín, a to najmä Lotyšsko, Maďarsko či Ukrajina.
Slováci si vedú výnimočne dobre
Podľa Economistu je napríklad poľská ekonomika relatívne sebestačná, zatiaľ čo Česi ťažia z pevného bankového systému a malej zadĺženosti. Susedné Slovensko je na tom údajne ešte lepšie. Nemusí sa zaťažovať nejasnou budúcnosťou a plávajúcim kurzom, ale s krízou už bojuje spod ochranných krídiel silnej spoločnej meny euro.
V iných krajinách je obraz radikálne odlišný. Najchudobnejšie postkomunistické krajiny boli a sú veľmi závislé od „sponzoringu" občanov, pracujúcich v zahraničí. Podiel peňažných zásielok „gastarbeiterov" v HDP sa tam pohybuje v rozmedzí od 10 až 30 percent (Moldavsko, Tadžikistan).
Smäd po kapitále je jediný spoločný menovateľ
Economist tvrdí, že ak niečo postkomunistický región spája, je to jedine „smäd" po zahraničných investiciách. Ten sa ale prejavuje veľmi rozdielne. Kým Rusko krátkozrako hazardovalo, spoliehajúc sa na svoje obrovské zdroje surovín, Slovensko predstavuje pozitívny príklad ekonomickej politiky. Tú ťahá príchod zahraničných automobiliek, kvalifikovaná pracovná sila, nízke dane a dobrá infraštruktúra v srdci predraženej Európy.
Zaradilo sa tým medzi krajiny, ktoré stavili na priame zahraničné investície. A tie sú podľa Economistu najmenej zraniteľné. Nové fabriky síce môžu mať problémy, ale už existujúci kapitál len ťažko odchádza.
Naopak, krajiny ako Maďarsko sa nerozumne spoliehali na predaj, a preto sú dnes závislé na premenlivej situácii a cudzích rozhodnutiach.
Nervy pracujú
Prvú fázu krízy sa strednej Európe podarilo ako - tak prekonať, no ako prebehne tá druhá, sa dá len ťažko odhadnúť. Situácia by sa mohla zvrtnúť v bezbrehý protekcionizmus. Stredná Európa bude musieť vyplatiť obrovský, celkovo 400 miliardový dlh už v tento rok. To predstavuje veľké riziko pre celý región.
Ak totiž zahraničná banka opustí potápajúcu sa dcéru v jednej krajine, nedôvera klientov sa automaticky prenesie aj na ostatné pobočky v ďalších krajinách. Potom zostáva už len krôčik k bezhlavému presúvaniu kapitálu z postihnutých inštitúcií, čo sa prejaví neúmerným zaťažením centrálnej banky.
Nestabilná mena - najväčší zdroj problémov
Krajiny ako Maďarsko, Poľsko či Rumunsko dnes doplácajú na ľahkovážne špekulácie s načasovaním vstupu do eurozóny. Čo pred rokom vyzeralo ako prijateľné riziko, je dnes podľa Economistu bolestivé precitnutie do reality.
Risk pádu lokálnej meny limituje možnosti v boji s finančnou krízou. Česi, Poliaci aj Maďari sa dnes síce snažia koordinovane postupovať, ale ani to nemusí byť záruka ekonomickej stability. Economist poukazuje na príklad Ruska, ktoré obetovalo až polovicu rezerv v snahe stabilizovať rubeľ.
Zmena daňovej politiky predstavuje druhú cestu, ale nie bez rizík. Prílišné zoštíhľovanie verejných výdavkov môže podľa Economistu nakoniec pôsobiť kontraproduktívne.
Volanie po voľnom trhu sa skončilo volaním o pomoc
Economist kladne hodnotí, že napriek mnohým problémom sa kríza zatiaľ neprejavila v populistických a protekcionistických krokoch jednotlivých vlád. Stredná a východná Európa dlhé roky volala po voľnom trhu, a ten sa prejavil v ekonomickej prosperite celého regiónu.
No táto stratégia už nemusí byť úspešná, ak sa situácia bude naďalej zhoršovať. Prominentný ekonóm Willem Buiter predpokladá, že je to iba otázkou času.
Osud strednej Európy spočíva v cudzích rukách
Economist je skeptický aj pri hodnotení snahy stredoeurópskych štátov spoločne odstraňovať dopady krízy. Vzhľadom k veľkosti problému nemajú vraj tieto krajiny šancu reálne ovplyvniť dôležité rozhodnutia veľkých hráčov typu Británie, Francúzska či Nemecka. Jedine oni budú mať reálny vplyv na vývoj v celej Európe.
Vychvaľovanie voľného trhu a kritika konzervatívnej politiky starých členov EÚ sa definitívne skončila. Teraz mnohí závisia práve od ich pomoci. Economist však zdôrazňuje, že ani silné a pochopiteľné argumenty nemusia byť zárukou spásonosných riešení.
